Číslo 23/2022

Najnovšie Katolícke noviny vysvetľujú, prečo Cirkev žije z Eucharistie. Ak chceme nájsť živé tlčúce srdce kresťanstva, nájdeme ho v Eucharistii. Je to absolútny a nezaslúžený dar, ktorým dostávame príležitosť živého dotyku s Bohom, ešte skôr ako ho uvidíme vo večnosti.

Zameriavajú sa na históriu sviatku Božieho tela, ktorého slávením už viac ako 750 rokov ďakujeme za dar Eucharistie. Počiatky tejto slávnosti totiž siahajú až do prvej polovice trinásteho storočia. Najprv sa sviatok Kristovho tela a krvi slávil iba v Belgicku, po čase ho pápež Urban IV. zaviedol pre celú Cirkev. Procesiami s Eucharistiou, zástavami a kvetinovou výzdobou vyznávame, že Boh je s nami.

Katolícke noviny približujú dlhoročnú tradíciu procesií s Oltárnou sviatosťou vo farnosti Abrahám v rovnomennej obci Trnavskej arcidiecézy. Miestni veriaci sú na eucharistické procesie právom hrdí. Vyjadrujú nimi svoju úctu k Najsvätejšiemu Kristovmu telu a krvi. 

Rozprávajú sa s premonštrátskym pátrom Matúšom Milanom Kováčom, ktorý zdôrazňuje, že „na prvom mieste by mala Eucharistia premieňať nás samých, aby sme sa stávali podobnejšími tomu, ktorého sme prijali“. Premonštráti sú známi zvláštnou úctou k Eucharistii, ktorú im vštepil svätý Norbert.

Predstavujú viaceré eucharistické zázraky. Eucharistické tajomstvo nás živí a posväcuje. Toto tajomstvo je skryté, no niekedy ho Boh urobí viditeľným cez zázrak. Zaznamenaných eucharistických zázrakov sú desiatky. Skutočný počet eucharistických zázrakov však zrejme nezistíme, najmä ak medzi ne zaradíme aj „malé“ zázraky. Tie, ktoré neboli určené pre zástupy veriacich, ale len na osobné povzbudenie a posilnenie jednotlivca.

Upozorňujú na historický kontext prijímania Eucharistie do rúk. Otázka prijímania Eucharistie do rúk sa stala u nás veľmi diskutovanou najmä na pozadí protiepidemických opatrení. Nový záujem o ňu sa objavil aj po rozhodnutí Konferencie biskupov Slovenska takéto rozdávanie svätého prijímania zachovať. Prijatie Eucharistie do úst, ako aj do rúk je rovnako legitímne. Nejde o novú formu, ktorá by v Cirkvi nikdy neexistovala alebo nemala opodstatnenosť.

Približujú dejiny Katolíckej cirkvi v Kambodži. Hoci tam Cirkev nesmierne trpela, doteraz nemá táto skúšaná krajina v juhovýchodnej Ázii nijakých svätých ani blahoslavených. Vo farnosti sv. Jozefa v metropole Phnom Penh vzniklo malé múzeum kambodžských mučeníkov. Stojí pred ním mučenícky kríž skrývajúci veľavravné symboly. Celkom hore je Duch Svätý, ďalej tam vidíme pluh, misku, okovy a kmérsku šatku. Pluh predstavuje namáhavú prácu – do pluhov na poliach boli totiž zapriahnutí ľudia, nie zvieratá. Miska vyjadruje hlad. Okovy vypovedajú o krutom mučení.