Kým sa život nezavŕši istou smrťou
Je určenie mozgovej smrti dnes problémom? V akých situáciách?
Smrť neprestane byť ústredným problémom človeka a ľudstva „až do konca čias“. Od úsvitu dejín je obostretá tajomstvom. Ide o intímnu neopakovateľnú udalosť v osobnej dráme života každého človeka, a tiež vo vzťahu ku konkrétnemu mŕtvemu zo strany rodiny, príbuzných. Smrť bola v minulosti väčšmi súčasťou bezprostrednej životnej skúsenosti. Ľudia zomierali v kruhu najbližších, no aj pri rôznych nešťastiach, popravách, vojnách. Keď človek „naposledy vydýchol“ – teda nedýchal a nebilo mu srdce –, o jeho smrti nik nepochyboval. Možnosti modernej medicíny však situáciu značne skomplikovali: umožnili pomocou prístrojov a intenzívnych liečebných postupov nahradiť alebo umelo udržiavať niektoré dôležité funkcie organizmu, a to aj keď daný človek už zomrel. Na pomerne dlhý, nepresne ohraničený čas (dni, týždne, mesiace) bolo umožnené dýchanie (dýchací prístroj), krvný obeh (kardiostimulátory, umelý krvný obeh), vylučovanie odpadových látok (dialýza), metabolizmus (postupy intenzívnej medicíny, novšie „umelá pečeň“). Takýto už mŕtvy človek, napojený na prístroje, sa mohol neinformovanému javiť ako „živý“. A tu vzniká problém spoľahlivého zistenia smrti či otázka mozgovej smrti.
Ide teda najmä o praktické dôvody?
Na prvom mieste o úctu k mŕtvemu človeku, o rešpektovanie jeho dôstojnosti. Mŕtvemu telu patrí náležitá úcta a pokoj. Ten sa nesmie rušiť ani zbytočnými medicínskymi zásahmi, napríklad činnosťou dýchacieho prístroja, umelým krvným obehom a podobne. Preto treba s istotou vedieť, či tento človek, ktorého základné životné funkcie teraz nahrádzajú prístroje, už naozaj zomrel. Moderná medicína vie zistiť, či smrť konkrétneho človeka nezvratne nastala, s veľkou, prakticky stopercentnou spoľahlivosťou.
Mohli by ste to priblížiť?
Predstavte si, že niekoho odsúdia na smrť a popravu vykonajú sťatím, prípadne obesením. Takýmto úkonom popravy sa preruší prívod krvi do hlavy, čiže do mozgu. Nikto nepochybuje, že takýto človek je krátko po vykonaní rozsudku mŕtvy. Vieme totiž, že náš mozog nemôže prežiť bez stáleho prívodu kyslíka a výživných látok. Teraz nejde o to, v ktorom zlomku sekundy „duša opustila telo“. Myslím, že okamih smrti, teda chvíľa, keď duša predstúpi s „vyúčtovaním“ celého života pred Stvoriteľa, ostane pre nás tajomstvom „až do skončenia sveta“, a som presvedčený, že tak je to dobre. Dôležité je, že človek s hlavou oddelenou od tela je nepochybne biologicky mŕtvy. Toto približne znamená diagnóza mozgovej smrti: celý mozog je nezvratne mŕtvy. Preto sa nedajú dokázať nijaké prejavy jeho činnosti (chýbajú všetky „mozgové reflexy“) a v žiadnej mozgovej cieve nie je možné zistiť prietok krvi. A keď krv v mozgových cievach prestane prúdiť, veľmi skoro sa zmení na krvnú zrazeninu. Tá všetky mozgové cievy definitívne zablokuje, takže nimi nemožno „pretlačiť“ žiadnu tekutinu (napríklad röntgenovú kontrastnú látku pri artériografii – vyšetrení, ktorým by sme chceli dokázať pohyb krvi v cievach).
Ako prebieha v praxi konštatovanie mozgovej smrti a aké kritériá musí lekár pri ňom uplatniť?
Postup je presne stanovený – a musí byť v súlade s platnými právnymi predpismi –, aby nemohli byť o ňom žiadne pochybnosti. Diagnózu neurčuje jeden lekár, ale vopred stanovené lekárske konzílium. Jej ustanovenie je dané zákonom. Podstatou „klinickej diagnózy mozgovej smrti“ je dôkladné vyšetrenie funkcií celého mozgu – mozgových reflexov. Ich úplné, nepochybné chýbanie potom znamená smrť celého mozgu. Ešte predtým sa musia zodpovedne vylúčiť všetky okolnosti, ktoré by mohli diagnózu mozgovej smrti spochybniť (napríklad otrava jedmi alebo liekmi, významná hypotermia – zníženie telesnej teploty, metabolický alebo endokrinný rozvrat a iné). Ak je to potrebné, vykoná sa potvrdzujúce vyšetrenie. Môže ním byť už spomínaná panangiografia – zobrazenie všetkých mozgových ciev (preukáže ich úplnú nepriechodnosť), prípadne mozgová perfúzna scintigrafia (dokáže chýbanie akéhokoľvek prietoku krvi mozgom), elektroencefalografia (EEG), ktorá ukáže „elektrické ticho“ nad celým mozgom, či vyšetrenie sluchových kmeňových evokovaných potenciálov (dokáže úplné chýbanie týchto potenciálov). Navyše diagnóza mozgovej smrti sa musí potvrdiť opakovaným vyšetrením. U dospelého človeka sa vykoná s odstupom najmenej 2 hodín, u dieťaťa do jedného roku života s odstupom 24 hodín a staršieho ako rok a mladistvého do 18. roku života s odstupom 12 hodín.
Prípady chybného určenia smrti varujú pred súhlasom príbuzných s darovaním orgánov ich rodinného príslušníka na transplantáciu. Ako sa v súčasnosti stavia Cirkev k otázke spoľahlivosti dôkazov smrti?
Prípady chybného určenia smrti sú najčastejšie iba nezodpovednou, lacnou senzáciou. Dočítame sa o nich v bulvárnej tlači a na neserióznych internetových stránkach. Pri dodržaní správneho odborného postupu, ako sme ho vyššie naznačili, sa omyl pri stanovení diagnózy mozgovej smrti prakticky vylúči. Išlo by o hrubé, za normálnych okolností nepredstaviteľné zlyhanie členov lekárskeho konzília. Postoj Katolíckej cirkvi bol jasne a opakovane vyjadrený vo viacerých dokumentoch magistéria. V poslednom čase aj bl. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. zdôraznili zodpovednosť všetkých zúčastnených, predovšetkým lekárov, ale aj právnikov, zákonodarcov a predstaviteľov štátnych orgánov za to, aby sa k stanoveniu diagnózy mozgovej smrti pristupovalo s maximálnou zodpovednosťou a v súlade s najnovšími poznatkami medicínskych vied. Ide o natoľko závažnú záležitosť, že sa musí zabezpečiť dosiahnutie medicínskej i morálnej istoty o tom, že daný človek je mŕtvy. Až potom možno pristúpiť k ďalším rozhodnutiam: ukončiť už nepotrebnú liečebnú starostlivosť („odpojenie od prístrojov“), prípadne pristúpiť k darovaniu orgánov a tkanív mŕtveho. Nijaký záujem, ani záujem záchrany života a zdravia iného človeka neoprávňuje k „rýchlosti“ alebo dokonca nedbanlivosti pri určení diagnózy mozgovej smrti. Život každého človeka, kým nebol zavŕšený nepochybnou smrťou, si zasluhuje rešpekt a absolútnu ochranu. Tým viac, keď sa bezprostredne približuje k smrti.