Stal sa apoštolom Šuarov

Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. K saleziánom vstúpil v roku 1949, no o rok neskôr bol ako seminarista po brutálnom zásahu režimu proti rehoľníkom internovaný v Podolínci.

Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a tajne prekročiť hranice do Rakúska. Ján Šutka odišiel v roku 1953 na misie do Ekvádoru. Teológiu študoval v kolumbijskej Bogote, kde bol v roku 1960 vysvätený za kňaza. Zomrel 11. augusta 2014 v Ekvádore.

Prišiel medzi hlavorezov

Volali ich hlavorezi, lebo sušili hlavy nepriateľov a vyrábali z nich zmenšené trofeje. Keď v roku 1953 prišiel Ján Šutka do Ekvádoru, jednotlivé rodiny kmeňa Šuar žili roztrúsené v amazonskom pralese a báli sa susedov – nepriateľov. Navyše z vnútrozemia prichádzali miešanci, zaberali pôvodným obyvateľom pôdu a zotročovali ich.

Padre Juan začal putovať pralesnými chodníčkami od chatrče k chatrči a zisťoval, čo by domorodci najviac potrebovali. „V tých časoch sa na nás pozerali ako na zvieratá, nemali sme žiadne práva,“ priznáva poslanec z kmeňa Šuar Felipe Tsenkuš a ďakuje „človeku, ktorý sa v Ekvádore nenarodil, ale urobil pre Ekvádor viac ako tisíce Ekvádorčanov“.

Misionárska legenda

Ján Šutka sa pustil do práce. V 60. rokoch 20. storočia zjednotil kmeň Šuar a inicioval založenie politickej organizácie s názvom Federácia Šuar. V roku 1972 rozbehol v nedostupnom pralese projekt diaľkových škôl cez rádio.

Spolu s Indiánmi vymyslel šuarskú abecedu a chýbajúce čísla od 6 do 10. Napríklad číslo 6 Indiánom pripomínalo psí chvost, tak šestku nazvali „psí chvost“. V pralese, kde neboli cesty - a nie sú tam dodnes -, inicioval výstavbu vyše stovky malých letísk.

V roku 1975 tak mohol založiť aj leteckú záchrannú  službu pre Šuarov.

Misionára Jána Šutku som stretol v roku 2003, keď mal 73 rokov. S kameramanom Bystríkom Priwitzerom sme o ňom nakrúcali dokumentárny film Cesta z pralesa. Ján Šutka bol už vtedy misionárskou legendou.

Patril do staršej generácie misionárov, ktorí na misie odišli po komunistickom prevrate v 50. rokoch 20. storočia a zanechali za sebou naozaj hlbokú brázdu.

Zmyslom cyklu dokumentárnych filmov Moja misia, v ktorých sme predstavovali slovenských misionárov vo svete, bolo ukázať, akých máme výnimočných rodákov. Chceli sme divákov inšpirovať ich príkladom, aby sa tiež vedeli obetovať pre druhých a urobiť niečo pekné pre tento svet.

Don Juan

Don Ján Šutka nás prišiel počkať na letisko v Quite na bielom džípe. Za desať dní filmovačky sme s ním prešli vyše dvetisíc kilometrov po hrboľatých cestách, šoféroval prevažne on. Obdivoval som jeho životnú energiu a výdrž.

Čo si zaumienil, to aj dokázal, prekonal únavu a všetky prekážky. Bol veľmi pracovitý a húževnatý, mal pevný denný režim. Jednoducho stará škola.

Nikdy nezabudnem na celkom slušný „trapas“, ktorý som spravil hneď po prílete. Z hodín španielčiny som si pamätal, že keď muža voláme priezviskom, máme použiť oslovenie seňor. Bolo mi však čudné volať ho seňor Šutka. Tak som si povedal, že ho budem volať krstným menom po španielsky – Juan.

No a pri krstnom mene sa má používať oslovenie don. Tak som ho volal don Juan. Znelo mi to divne - veď tak sa predsa volala postava známeho sukničkára zo Sevilly. A zdalo sa mi, že aj Juan Šutka na mňa nejako čudne zazerá.

Až to nakoniec nevydržal, odstavil auto a hovorí: „Nevolaj ma, prosím ťa, don Juan, ale padre Juan!“ No a môj problém bol vyriešený. Odvtedy som ho volal otec Ján – padre Juan, tak ako ho v Ekvádore s úctou oslovovali všetci.

Nakrúcanie v pralese

Večery sme trávili vždy v nejakej saleziánskej komunite a boli nádherné: na stole veľa ovocia, pečené mäso s ryžou alebo so sladkými zemiakmi či s vyprážanými banánmi, zo džbánov sme si nalievali neskutočne dobré exotické ovocné šťavy. Sedávali sme pri blikajúcej žiarovke, stropnom ventilátore a počúvali mnohé misionárske historky.

Tma na nás doslova spadla vždy večer o šiestej. Vzduch bol vlhký, z čiernej tmy do miestnosti doliehalo mocné cvrlikanie. Nasledovala neskutočne dlhá noc, deň sa začal presne o šiestej.

Boli sme predsa na rovníku, Ekvádor má rovník dokonca aj v názve. Každé ráno som sa zobudil asi päťkrát a stále bola ešte tma, tak som spal ďalej. Filmovať sa po tme nedalo. Ján Šutka bol rád, že ho prišli navštíviť z rodného Slovenska a že ľudia doma uvidia, kde žije, ako žije a čomu sa celý život venoval. 

Najväčším zážitkom bola cesta do pralesa za Šuarmi. V tom čase Ján Šutka v pralese už pre vysoký vek nepracoval, no jeho meno poznali všetci, aj deti. Počuli o ňom po večeroch pri ohni rozprávať svojich rodičov a starých rodičov.

Malým päťmiestnym lietadlom sme aj s dvoma ďalšími pasažiermi a párom sliepok leteli asi hodinu ponad nekonečný zelený prales. Potom sme pristáli na jednej z hlinených pristávacích dráh, ktorých sme po ceste videli viacero. Aj výstavbu tejto dráhy inicioval náš misionár.

Padre Juan bol v pralese ako doma. V centrálnej chatrči nám ukázal vysielačku, cez ktorú kedysi prebiehalo diaľkové vyučovanie a ktorá dodnes funguje na spojenie s mestom a inými osadami v pralese. Ján Šutka sa cez ňu snažil spojiť s pilotom a zistiť, či po nás priletí, keďže sa zhoršilo počasie a lialo ako z krhly.

Ľudia, chatrče a záhradky stratené v pralese boli veľmi fotogenické a za pár hodín sme tam nakrútili gro filmu. Boli sme radi, veď aj náš hlavný hrdina strávil v pralese gro svojho života - náš film musel byť o pralese. Indiáni boli k Jánovi Šutkovi veľmi úctiví, boli mu vďační za mnohé dobré veci, ktoré sa pre nich už za tie roky stali samozrejmosťou. A na Jánovi Šutkovi bolo vidieť, že mu prales chýba a že Šuari sú stále láskou jeho života.