Blíži sa naše vykúpenie

Meno Ježiš naznačuje jeho vykupiteľské poslanie. Pánov anjel uisťuje Jozefa, že materstvo jeho manželky Márie je Božím dielom. „Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21).

Svätý Tomáš Akvinský poznamenáva: „Boh vo svojej nekonečnej láske nemohol dať človeku viac ako svojho Syna Ježiša Krista.“ Adventné obdobie nám pripomína blízkosť vykúpenia, ktoré chceme v kresťanskom živote zavŕšiť dosiahnutím spásy.

Spoločenstvo s Bohom pretrhnuté pádom človeka

Príbeh ľudského pádu prarodičov neostáva iba v rovine narušeného vzťahu Adama a Evy voči Bohu, ako naznačuje starozákonná Kniha Genezis. Ich hriešnym skutkom, ktorý nazývame prvotným hriechom, je narušený vzťah celého ľudského rodu k Stvoriteľovi.

Človek vlastnými silami nie je v stave znovu byť v Božej blízkosti. Je potrebné odstránenie prekážky, ktorou je hriech, aby človek mohol byť znovu povýšený do spoločenstva Božej lásky. Naša ľudská prirodzenosť je teda dotknutá prvotným hriechom.

Svätý apoštol Pavol pripomína skutočnosť, že „všetci sú pod hriechom“ (Rim 3, 9) a ďalej „aby bol celý svet pred Bohom usvedčený z viny“ (Rim 3, 19). Človek by nepoznal „zlú žiadostivosť“ ani hrôzu smrti, avšak následkom neposlušnosti Adama bol zapredaný do otroctva hriechu (porov. Rim 7, 14 – 24).

Tak vzniká vnútorné spojenie medzi hriechom Adama a hriešnosťou jeho potomkov (porov. Rim 5, 12). Dedičný hriech je sám osebe i vo svojich následkoch stratou Boha ako prameňa bytia, života i ducha.

Preto je potrebné vykúpenie, aby otrok hriechu (hriešny človek) sa stal slobodným Božím dieťaťom (človek v stave milosti posväcujúcej). Príbeh hriechu však neslávi úspech.

Na tomto mieste rezonuje slovo základnej pravdy viery, ktorú svätý Ján vyjadril na začiatku evanjelia: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14) a na inom mieste: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Svätý pápež Ján Pavol II. v prvej encyklike Redemptor hominis konštatuje, že aj my sa určitým spôsobom nachádzame v období nového adventu, ktorý je časom očakávania. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1); v Synovi (Slove), ktorý sa stal človekom a narodil sa z Panny Márie.

Týmto vykupiteľským činom dosiahli dejiny človeka v pláne Božej lásky svoj vrchol. Dar vykúpenia je stálou a osobitnou výzvou na obrátenie a zmierenie s Bohom v Ježišovi Kristovi.

Apoštol národov svätý Pavol v Liste Rimanom poukazuje na skutočnosť prítomnosti Božej lásky: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, aby tak ako hriech vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5, 20 – 21).

Vykúpenie v plnosti času

Boh je činný vo svojej láske. Vykúpenie je proces Božej činnosti, ktorý sa uskutočňuje v diele jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, vo výkupnej obete Ježiša Krista. Pretože Kristus je najdokonalejším prostredníkom spásy, znamená to, že každý človek je vykúpený spôsobom, ktorý mu prináleží.

Svätý Pavol Galaťanom objasňuje: „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4 – 5).

Plnosť času, o ktorom hovorí apoštol národov, je čas, ktorý sa začal príchodom Krista, teda hovoríme o novozákonnom období. Boh v Kristovi dal ľuďom plnosť všetkého, čo je nevyhnutné na spásu.

Podstata vykúpenia teda spočíva v „plnom darovaní sa Boha“ stvorenej osobe: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19). Od začiatku ľudstva na svete začal Boh proces zjednocovania so sebou rôznymi spôsobmi, no predovšetkým duchovným spôsobom, prostredníctvom poznania, lásky a činnosti.

Boh je tvorivý a vynachádzavý v láske, ktorou povoláva svoje rozumné stvorenie – človeka – k plnosti života. Božia milosť, prejavujúca sa láskou, vnútorne pretvára človeka a je princípom nového života, ktorý neodumiera, ani sa nepomíňa, ale trvá pre večný život.

Tento život, ktorý Otec prisľúbil a ponúkol každému človekovi v Ježišovi Kristovi, svojom večnom a jednorodenom Synovi, vtelenom a narodenom z Panny Márie, je konečným zavŕšením povolania človeka. Určitým spôsobom je to splnenie toho životného údelu, ktorý od večnosti Boh pripravil človekovi.

Mária účinným spôsobom participuje na Božom diele a v pokornom vyslovení slova fiat sa stáva spolupracovníčkou na diele vykúpenia. Jej účasť na poslaní Syna Ježiša Krista je súčasťou naplnenia Božej cesty, ktorou sa Boh priblížil k človekovi.

V dejinách spásy sa napĺňa pravda vyjadrená v známej paralele Márie a Evy. Starokresťanský spisovateľ Tertulián hovorí: „Eva uverila hadovi, Mária uverila Gabrielovi; čo ona vierou zavinila, to Mária vierou napravila.“

Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium poukazuje na náuku cirkevných otcov: „Svätí otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v Božích rukách, ale že slobodnou vierou a poslušnosťou spolupracovala na ľudskej spáse“ (LG, 56).

Svätý Irenej hovorí: „Mária sa poslušnosťou stala príčinou spásy pre seba i pre celé ľudstvo. Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to rozviazala Panna Mária vierou.“

Z uvedeného porovnania Márie s Evou pred hriechom a z protikladu hriechu Evy a svätosti Márie je zrejmé, že staroveká kresťanská tradícia striktne odmietala myšlienku akejkoľvek hriešnosti Márie.

Mária nás uvádza do tajomstva vykúpenia v spôsobe prežívania povolania k materstvu a v očakávaní príchodu Dieťaťa na svet. To je Máriin advent, čas prípravy, ktorý nám poskytuje Cirkev dneška, aby sme sa dobre pripravili na príchod Mesiáša, lebo sa blíži naše vykúpenie.

Advent nášho života

Adventné očakávanie vyjadruje širšiu pravdu, akú zvykneme tomuto termínu privlastňovať. Zaiste, je to opätovné pripomenutie si udalosti príchodu Mesiáša do ľudského spoločenstva, čo v dejinnospásnom kontexte znamená naplnenie vykúpenia človeka.

No zároveň si uvedomujeme, že účasť na vykúpení nám ponúka priestor na nový život. Výzva Pánovho predchodcu sv. Jána Krstiteľa znie z generácie na generáciu: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou“ (Lk 3, 4 – 6).

V liturgickom kalendári Adventné obdobie predchádza vianočné sviatky, narodenie Ježiša Krista. Očakávanie sa naplní samotným príchodom toho, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28).

Preto aj naša adventná príprava je zameraná na nádej na život. Aby sme prijali duchovné dary vykúpenia, musíme sa zmeniť vo svojom vnútri, potrebujeme uzavrieť s Bohom „novú zmluvu“, nájsť ku všetkému, čo sa vzťahuje k nášmu životu, nový – správny vzťah.

Naše opätovné priblíženie sa k Pánovi je možné uskutočniť cestou osobnej premeny vo sviatosti pokánia a účasťou na Eucharistii.

Týmto spôsobom prežívame radostné očakávanie Pánovho príchodu, ktorý je spätý so samotným narodením v Betleheme, no zároveň si kresťan uvedomuje eschatologickú pravdu, pretože Ježišov príchod nie je iba isté časové vymedzenie, ale presahuje časnosť a uvádza naše očakávanie do večnosti. Advent pripomína, že celý ľudský život je očakávaním.

Liturgické texty nás vyzývajú na obrátenie a vnútornú premenu, ako povzbudzuje svätý Pavol: „Že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 22 – 24).

Poznať prameň Božej lásky

Advent má dvojaký charakter. Je to prípravné obdobie na vianočné sviatky, počas ktorých si pripomíname prvý príchod Božieho Syna k ľuďom. Zároveň je to obdobie, v ktorom sa pripomínaním prvého Kristovho príchodu pripravujeme na jeho opätovný príchod na konci časov.

Z obidvoch dôvodov je Advent časom zbožného a radostného očakávania. Je dôležité posilniť sa v poznaní pravdy, že očakávanie nepatrí k smrti, ale k životu.

Pripravujeme sa na niečo ďalšie s nádejou, že sa toho dočkáme. Istota nie je v našich rukách, ale v Kristovom prisľúbení, ktoré odznelo v udalostiach pred Pánovým umučením: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie“ (Jn 12, 32 – 33).

Naše vykúpenie je zavŕšené obetou kríža, z ktorej vzchádza nový život. Prežívať Adventné obdobie privádza človeka viery k poznaniu prameňa Božej lásky, z ktorého prichádza náš Vykupiteľ a v ktorom sa napĺňa naše vykúpenie.

Boh povoláva každého z nás k činnej spoluúčasti na diele, ktorým sa završuje náš nový život v Kristovom spoločenstve Cirkvi tu na zemi a následne v eschatologickej plnosti Kristovho kráľovstva pravdy a života, kráľovstva svätosti a milosti, kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja.

Žiara adventného venca nech nielen pripomína, že Kristus je svetlo sveta, ale nech je pozvaním konať podľa slova nášho Vykupiteľa: „Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 14) a ďalej: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).