Duch Svätý v optike Svätého písma

My ľudia sa veľmi bojíme choroby, ktorá môže spôsobiť smrť. No keď zakúsime silu živlov prírody, ohňa, vody, víchra či zemetrasenia, uvedomíme si rozdiel.

V zápase s nimi nám totiž nepomôžu ani najlepší lekári. K prírodným silám Biblia prirovnáva i Ducha Svätého.

Avšak s jedným obrovským rozdielom: jeho moc je omnoho väčšia a navyše osobná, dokonale pozitívna, jemná a príjemná.

Už v staroveku ľudia intuitívne pociťovali existenciu nadprirodzených, duchovných síl.

Rovnako aj Izraeliti, hoci nič netušili o Duchu Svätom. Ešte sa nevedelo, že táto Božia sila je osobou. Zjavil nám to až Ježiš Kristus.

V STAROM ZÁKONE

V prvých riadkoch Svätého písma čítame, ako sa Duch Boží lahodne vznášal nad vodami chaosu (porov. Gn 1, 2).

Zmienka o ňom hneď na začiatku jasne naznačuje jeho stvoriteľskú úlohu ako prameňa poriadku, svetla a krásy.

To, že sa vznášal, poukazuje na jeho neuchopiteľnosť nielen v zmysle fyzickom, ale aj rozumovom. Ani dnes ho nevieme presne zadefinovať, a predsa je jeho prítomnosť nanajvýš reálna a účinná.

Náznaky aktivity Božieho Ducha môžeme vybadať aj pri horiacom kríku alebo zemetrasení na vrchu Sinaj.

Neskôr ten istý Duch podnecuje sudcov s ich osobitnými úlohami, potom kráľov či prorokov, aby napokon vzbudil túžobne očakávaného Mesiáša.

Jeho tajomnú prítomnosť môžeme čítať aj vo vánku proroka Eliáša či v zosobnenej Božej múdrosti, ktorá sa ako dievčatko hrá pred Božou tvárou.

V Starom zákone nájdeme aj veľavravný obraz od proroka Ezechiela o suchých kostiach, ktoré dokonale oživí práve Duch Boží.

Podobne prináša Pánov prísľub Ducha, ktorý nanovo stvorí celý Boží ľud (porov. Ez 37, 1 – 14). Chce na ňom spočinúť a účinkovať v ňom skrze slovo Božie, za ktorého inšpiráciou stojí práve on.

JEŽIŠ A DUCH SVÄTÝ

Evanjeliá svedčia o nerozlučnom spojení Ježiša s Duchom Svätým. Jeho prítomnosť je nevyhnutná v komunikácii Božieho Syna so svojím Otcom.

Kým Ježiš žil medzi nami, nemohol Ducha Svätého vyjaviť ako rozdielneho od seba, no postupne ho odhaľuje všetkými svojimi činmi.

Prvé zmienky o pôsobení Božieho Ducha v evanjeliu okrem kľúčového momentu Ježišovho vtelenia nachádzame pri jeho krste v Jordáne.

Následne Duch Svätý doslova Ježiša súri a vodí po púšti. V jeho sile sa vráti do rodného Nazareta, kde v synagóge na začiatku svojho verejného účinkovania vyznáva, že ho Duch pomazal a teraz posiela.

Potom jeho mocou uzdravuje, učí, vyháňa zlých duchov, kriesi mŕtvych, ba i raduje sa v ňom. Rozpráva o ňom svojim učeníkom, ale i Nikodémovi či žene Samaritánke.

Dokonca chráni jeho účinkovanie napomenutím, že hriechy proti Duchu Svätému nebudú odpustené. Zrejme preto, že sú proti viere, nádeji i láske, ktoré v maličkých prebúdza práve on.

V PRVOTNEJ CIRKVI

Skutky apoštolov sú akoby evanjeliom Ducha Svätého. Začínajú sa Turícami a opisujú jeho účinkovanie v prvej Cirkvi.

Evanjelista Ján však anticipuje Turíce už pri Ježišovom ukrižovaní, keď naposledy vydýchol a odovzdal ducha.

Rovnako zostupuje na apoštolov pri prvom stretnutí po Ježišovom zmŕtvychvstaní, keď na nich dýchol, aby im ho ponúkol.

Už evanjeliá tak naznačujú, že zoslanie Ducha Svätého nebolo jednorazovou skutočnosťou v okamihu, keď sa učeníci spolu so ženami a s Máriou zhromaždili vo večeradle.

Veľakrát sa v Skutkoch apoštolov spomína jeho zostúpenie s prejavmi moci na tých, ktorí sa modlili a uverili ohlasovanému evanjeliu.

To znamená, že Turíce sú udalosť, ktorá sa bude i v našom živote opakovať. Zrejme je spojenie života s Duchom Svätým priveľkým dielom a naraz by sme to nezvládli.

Bol to práve on, ktorý prostredníctvom zopár bojazlivých učeníkov rozšíril kresťanstvo po celom vtedajšom svete.

OBHAJCA

Podľa Ježiša Duch Svätý pripomenie učeníkom všetko, čo s ním zažili, ba naučí ich mnoho iného. Stane sa ich vodcom na ceste a oznámi im, čo má prísť.

Nie v zmysle predpovede budúcnosti, ale skôr v hlbokom pochopení toho, čo sa bude diať. Ježišovi nasledovníci tak nezostanú bez pomoci a rady.

Duch Svätý ukáže svetu aj to, čo je hriech, spravodlivosť a súd. On vydá ľudstvu svedectvo o Kristovi, bude v jemu oddaných prebývať, aby s jeho pomocou konali ešte väčšie skutky.

V gréckom origináli nazýva Ježiš Kristus Ducha Svätého Parakletos. Toto pomenovanie pochádza z oblasti práva a označuje toho, kto radí a obhajuje osobu na súde, čiže advokáta prizvaného na pomoc.

V staroveku obhajca nehovoril za svojho klienta, ale mu napovedal, radil, čo má hovoriť. Podobne pôsobí aj Duch Svätý: ako Boží advokát nepotláča našu osobnosť ani ju nenahrádza.

Naopak, nesmierne ju rešpektuje a dáva jej rásť, lahodne dozrievať. Môže nás naplniť až tak, že bude hovoriť našimi ústami.

Svoje bohatstvo ponúka zadarmo, aby sme mohli z neho čerpať bez nárokov jeho autorských práv.

Ako obhajca nás bráni nielen pred zlom, ale azda aj pred najsvätejšou Božou spravodlivosťou. Nemôže inak, len znežnieť zoči-voči našim slabostiam.

TEŠITEĽ

Okrem prímluvcu, poradcu alebo toho, kto stojí nablízku a pomáha, Parakletos znamená aj Tešiteľ.

Ježiš hovorí o ňom ako o inom Tešiteľovi, lebo tým prvým, v čase svojho pozemského pôsobenia, bol on sám.

Na Ježišovu prosbu Otec posiela učeníkom tohto iného Tešiteľa, aby bol s nami navždy. Z pravdy, najmä tej o sebe, máme inštinktívny strach.

No Duch Svätý ako Tešiteľ nás jemne uvádza do všestrannej pravdy a ostáva nám k dispozícii bez časenky, dvadsaťštyri hodín denne.

Aby nás tešil v každom našom trápení a mohli sme utešovať aj my iných. Potešovať pravdou o Bohu i o sebe, lebo čím viac pravdy, tým viac skromnej istoty, pokoja a napokon i radosti.

U mnohých z nás absentuje ideálny vzťah s vlastným otcom. Preto na toho nebeského nechtiac premietame svoje zranenia, aj keď dobre vieme, že je dobrota sama.

Podobne je to aj vo vzťahu s Ježišom, naším bratom, priateľom. Ale na Ducha Svätého nemôžeme projektovať nič.

Jednoducho preto, lebo je pre nás novou skutočnosťou. Vo vzťahu k nemu sme úplne slobodní. Stačí však troška viery, aby sme sa s ním stretli celou bytosťou.

DARY A CHARIZMY

Duch Svätý je pre nás tým najväčším darom od Ježiša i od Otca. Dáva sa nám osobne i spoločenstvu Cirkvi. Tak dokonale a pokorne, že si to často ani neuvedomujeme.

Predsa však vzbudzuje v Cirkvi aj osoby s mimoriadnymi darmi, aby mohli plniť konkrétne poslanie, do ktorého ich volá.

Podľa svätého Pavla to robí pre dobro Cirkvi – tej domácej, rodinnej i oficiálnej, všeobecnej.

Udeľuje jednotlivcom výnimočné dary: múdrosť, rozlišovanie, dar poznania, sily či viery, ale aj nenápadný dar bázne Božej. Určite nie pre vlastné uspokojenie, ale pre službu.

Sedem darov Ducha Svätého naznačuje ich plnosť, dostatočnú na premenu celého ľudstva s rozličnými odtieňmi obdarovania podľa potrieb časov i prostredia.

V Cirkvi už pôsobilo mnoho charizmatických osobností, prostredníctvom ktorých Duch Svätý urobil veľa dobra. Určite nimi boli aj zakladatelia reholí, hnutí či dobročinných inštitútov.

Ale aj skromní svätci, ako napríklad svätá Terézia z Lisieux, ktorej plodnosť života Duch Svätý rozvinul až po smrti. Možno sme aj my mali to šťastie stretnúť osoby s mimoriadnymi darmi Ducha.

Sú pre nás povzbudením, i keď nám pohľad na ne evokuje pocity vlastnej neužitočnosti. Nesmieme však zabúdať, že mimoriadne dary nikoho neurobia svätým automaticky.

Pravá svätosť je skôr nenápadná, často odetá do bežných nedokonalostí a hlavne služby.

OVOCIE DUCHA

Spolupráca s darmi Ducha Svätého následne pomáha rásť jednotlivcovi v jeho spojení s Bohom.

Vtedy hovoríme o ovocí Božieho Ducha, ktorým je podľa svätého Pavla láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť.

Svätá Katarína Sienská hovorila o daroch Ducha Svätého ako Božom objatí, láske plnej bázne Božej a o tom, že nás nikdy nenecháva samých.

Možno by sme v súčasnosti povedali, že Duch Svätý je tvorivé cunami, ktoré v nás stále nanovo buduje Božie kráľovstvo. Často vzývajme Ducha Svätého.

Ako Božia pokora má moc vstúpiť aj do najväčších temnôt zla, bolesti či neriešiteľných situácií a zachytiť v nich klíčiace dobro.

A pomáha vždy, len musí byť pozvaný. Otvárať mu dvere je veľkou úlohou každého z nás.