Kam kráča naša mládež

K tejto téme jestvujú aj u nás vedecké výskumy, ktoré z pohľadu sociologického, filozofického a teologického skúmajú vývoj religiozity a prinášajú dôležité poznatky o tom, ako sa za obdobie posledných rokov zmenilo celkové chápanie náboženstva u mladej generácie.

Na pochopenie súčasného diania sú tieto vedecké výstupy dôležité, poukazujú na významný obrat vo vnímaní náboženstva u mladých kresťanov na Slovensku, ktorý by sme nemali nechať bez povšimnutia.

Konštatovanie, aká je dnešná kresťanská mládež, ani nostalgické náreky hľadiace do minulosti rozhodne stačiť nebudú. Zdá sa totiž, že poňatie kresťanstva u mnohých na Slovensku je až príliš zamerané na minulosť, akoby všetko dobré bolo len v minulosti a nad budúcnosťou visí len hrozba úpadku.

Toto vychýlenie osi je jednou z príčin krízy kresťanstva. Nostalgiou za minulosťou a strachom sa oberáme o budúcnosť, a preto pri pohľade na súčasnú generáciu mladých prevažujú obavy. Aby sme dynamiku pohybu poňali ako nádej, musíme sa nanovo učiť chápať prísľuby viery v súčasnosti a pochopiť aktuálne trendy.

Pohľad na realitu

Podľa štatistických výstupov niektorých výskumov (Štefaňák: Religiozita mládeže v procese premien; Kondrla, Ďurková: Aktuálne trendy v religiozite na Slovenku) sa za hlboko veriacich považuje len 6,8 percenta, za veriacich 55,5 percenta, nerozhodnutých je 16,8 percenta z opýtaných.

Takmer 21 percent sa označilo za ľahostajných alebo neveriacich. Až 70 percent respondentov uviedlo, že strata viery bola výsledkom ich vlastného rozhodnutia alebo osobnej skúsenosti. Tieto konkrétne čísla odzrkadľujú celkový pokles, čiže nejde o dramatický prekvapivý zlom. Posun je ale evidentný. Aké sú príčiny?

Mládež sa všeobecne kriticky stavia k autoritám, preto nie je prekvapivá istá forma odporu, ako aj to, že v období, keď si mladí ľudia vytvárajú vlastné postoje, chcú robiť veci z vlastného presvedčenia.

To, čo sa výrazne zmenilo, je, že ak je mladý človek vystavený formalizmu v náboženskej oblasti napríklad v rodine na rozdiel od minulosti, keď sa podrobil autoritatívnemu rozhodnutiu rodičov a podľahol spoločenskému tlaku (dedina), dnes s oveľa väčšou odvahou jednoducho zoberie veci do vlastných rúk.

Odmietne nielen zvykové a bezduché praktizovanie náboženstva, ale odmietne náboženstvo ako celok. Ak však vieru ako takú nezamietne, hľadá (ak hľadá) v sociálnom priestore skupín, čo je najmä pre tento vek typické a dôležité.

Ide jednoducho tam, kde to viac zodpovedá jeho predstavám o živote a kde mladí prežívajú tieto veci podobne. Môžeme teda konštatovať, že pokles praktizovania alebo strata viery okrem prirodzeného poklesu je najmä reakciou na náboženský formalizmus.

Dobrá správa je, keď mladý človek nájde spoločenstvo mladých, kde nebude vieru prežívať formálne a zvykovo. Preto skôr ako konštatovanie o tom, aká je dnešná mládež, je na mieste otázka spytovania svedomia smerom dovnútra rodín, nakoľko sú priestorom živej viery alebo zvykového náboženstva, prípadne priestorom, v ktorom sa žije, akoby Boha nebolo.

Ďalším dôvodom na odmietanie kresťanskej viery je zlá skúsenosť s kňazom. Tento dôvod uviedlo až 13 percent respondentov. Ide o reálne skúsenosti alebo medializované škandály. Ak k tomu pridáme nudné a neefektívne kázanie nezamerané na aktuálne potreby mládeže, ľahko sa to skončí úplným nezáujmom.

Veľmi dôležité je uvedomiť si, že práve v tomto veku si mládež formuje osobný postoj ku kňazom a celkovo k Cirkvi. Práve v tomto období sa rodí známe: Boh a viera áno - Cirkev nie. Ak sa mladý človek v tomto názore skrze opakovanú negatívnu skúsenosť utvrdí, zostane mu tento postoj na celý život.

Z tohto dôvodu je pastorácia mladých ľudí a zmena prístupu kňazov k mladým prioritou číslo jeden. Iným dôvodom straty viery je významná udalosť v osobnom živote (smrť blízkeho, utrpenie vlastné alebo blízkeho, nešťastie, choroba, neúspech a podobne).

Dôležitosť sprevádzania mladého človeka a prítomnosť svedectva človeka s podobným osudom v takýchto situáciách azda ani nemusíme zdôrazňovať.

Menia sa základy

Evidentné sú zmeny najmä v oblasti poznania právd viery, v praktizovaní úkonov duchovného života a v konkrétnej predstave Boha.

Výskumy ukazujú, že počet mladých presvedčených o existencii osobného Boha klesá, počet váhajúcich stúpa a veľmi dôležité je, že stúpa počet tých, čo nechápu Boha ako živú osobu, ale neurčitú silu alebo energiu (niečo „tam“ musí byť).

Pokles v účasti na liturgii, nepravidelnosť, prípadne jej úplné odmietnutie majú viacero príčin. Často je dôsledkom, že účastníci nerozumejú symbolom, gestám, liturgia je pre nich neosobná, nudná, dlhá, jednoducho nevidia v nej konkrétny zmysel.

Rastúci počet tých, čo len zriedkavo slávia liturgiu, ukazuje, že ju nepovažujú za nevyhnutnosť. Do popredia vystupuje to, či sa im chce, keď niečo potrebujú, prípadne ak sa vyskytne problém. Vytvára sa doslova pragmatický prístup k Bohu a Cirkvi. Niečo potrebujem, tak si k nim nájdem cestu.

Oblasť poznania právd viery (vedomosti z katechizmu) ukazuje na veľké nedostatky. Osvojenie si časti poznatkov pri príprave na sviatosti rýchlo zapadne prachom zabudnutia, keďže nejestvuje prepojenie na konkrétny život viery. Často absentuje poznanie základov viery.

Dôsledky tohto stavu jasne vidíme: malý strom viery mladého človeka nedosahuje neskôr veľkosť stromu, ktorý by odolával vetrom ťažkostí, a neprináša ovocie. Chýbajú hlboké korene, ba samotné základy sú v otrasoch.

Pokus o stručnú diagnózu

Mladí ľudia vzhľadom na veľké zmeny v prostredí menia aj uvažovanie o viere. Odmietajú formálnu vieru, ktorú často vidia v rodinách. Dôvodom na zanechanie viery je i negatívna skúsenosť s kňazom a absencia blízkosti rovesníkov žijúcich živú vieru.

Zvyšuje sa počet tých, ktorí ak vieru nestratia celkom, prikláňajú sa k viere založenej na osobnom zážitku s výrazným citovým zafarbením, ako aj počet tých, čo vnímajú vieru v pragmatickej, dalo by sa povedať servisnej podobe.

Detské a naivné predstavy o Bohu v mnohých prípadoch spôsobia úplný rozpad viery pri strete s veľkými životnými ťažkosťami. Vo väčšine prípadov úplne chýba túžba po hlbšom poznaní Boha, ako aj prijatie požiadaviek viery v jej racionálnej podobe.

Klesajúcu tendenciu má aj systematické praktizovanie osobného duchovného života. Naopak, stúpajúcu tendenciu vidíme vo vytváraní vlastnej podoby viery: niečo z kresťanstva, niečo z ezoteriky, kúsok z turíčnych hnutí a podobne.

Odmietanie Cirkvi súvisí s celkovou krízou autority, medializované škandály kňazov len urýchľujú vzďaľovanie sa od viery tam, kde niet patričnej hĺbky. Dôležité je pripomenúť, že uvedený náčrt nezachytáva realitu v jej celku, ide len o časť reality, ktorá sa týka najdôležitejších zmien za posledné obdobie.

Ako zastaviť úpadok

Hoci sekularizmus pomaly a isto postupuje aj u nás a vytrháva všetko, čo nemá pevné korene, nesmieme podľahnúť presvedčeniu, že prežívame najťažšie okamihy dejín. To určite nie. Každá doba prináša nové výzvy, aj tá naša. Kresťanstvo v Európe vykazuje znaky únavy, akejsi opotrebovanosti a apatie.

Obraz unaveného, sklamaného, znechuteného a bezmocného kresťanstva vidíme na postojoch čoraz väčšieho počtu ľudí. Nemôžeme inému dať, čo sami nemáme. Tu kdesi sa musí začať hlbšie spytovanie svedomia všetkých.

Prečo sa stráca oheň v srdciach, prečo zhasína nadšenie, prečo ochabujeme vo vytrvalosti? Vidíme tieto otázky ako kľúčové? Máme odvahu načrieť veľmi hlboko a pozrieť sa pravde do očí? Možno strach z toho, čo by sme videli, nás oberá o potrebnú odvahu. Fantázia a nová tvorivosť sú vlastné skutočnej láske.

Viaceré znamenia nasvedčujú tomu, že najhlbšou príčinou často neutešenej reality je zhasínajúca láska k Bohu.

Ak pohľad na zobrazenie Božského Srdca s plameňmi lásky hojne sprevádzal našich predkov a pripomínal im primát ohňa Božej lásky v ich srdciach, tak symbolom dnešných dní by mohlo byť  ľudské srdce s dohárajúcim plamienkom lásky k Bohu.

Výborná správa je, že Pán hasnúci knôt nedohasí (porov. Iz 42, 3; Mt 12, 20).

Atmosféra dobrého príkladu v rodine, vzdelávanie vo viere, život v spoločenstvách, púte, koncerty a iné, čokoľvek v komplexe úsilia odovzdávania viery mladým, ale za predpokladu, že tí, čo to majú robiť, budú sami otvorení Pánovi v miere, akej sú schopní, aby  vyžarovali Boha. Slová povzbudzujú, príklady tiahnu.

Len vtedy, ak oheň Božieho Ducha bude horieť v srdciach tých, čo chcú mladým odovzdávať vieru, sa pohneme ďalej.  Spomeňme si na sv. Jána Pavla II. a vyžarovanie nebeského svetla v jeho životnom príbehu. Kľúčové je zatiahnuť na hlbinu a zapustiť hlboké korene.

Absolútnou nutnosťou je osobný vzťah k Ježišovi Kristovi.

Dobre ho poznať z Písma, často sa v modlitbe zdržiavať v jeho prítomnosti, dôverovať Božiemu slovu, vyhľadávať ľudí plných Boha, opierať sa a žiť vieru v spoločenstve Cirkvi najmä v liturgii, mať ochotu dospievať vo viere vzdelávaním sa v nej, to je nevyhnutné na zapustenie hlbokých koreňov viery.

Ak sa tak stane, strom viery nevyvráti žiadna víchrica, vytrvalosť bude silou v obdobiach sucha a Pán radosťou z viery požehná každého, kto sa úprimne snaží napriek vlastnej biede a slabostiam. Povzbudzujme a podopierajme sa vzájomne na tejto ceste.

Kiežby pri stretnutí s každým z nás bolo cítiť, že nosnou silou nášho života je naša kresťanská viera, že naše životné šťastie a plnohodnotný život v pravde sú absolútne nemysliteľné bez Boha.