Pôst zušľachtuje dušu i telo

Je vôbec pôst, sebazápor, čiže dobrovoľné zrieknutie sa niektorých pôžitkov, potrebnou súčasťou života človeka? Tieto skutočnosti sú neraz prezentované ako nebezpečné praktiky, za ktorými sa skrýva odsudzovanie ľudského tela alebo dokonca nenávisť k nemu. 

Nebezpečie dualizmu

Friedrich Nietzsche v svojom spise Ecce homo píše: „Pojem ,duše', ,ducha' a nakoniec dokonca ,nesmrteľnej duše' bol vynájdený, aby sa pohrdlo telom, aby sa telo urobilo chorým – ,svätým'. Miesto zdravia ,spása duše' – to znamená periodické šialenstvo medzi kŕčmi pokánia a hystériou vykúpenia!“ Odhliadnuc od mylných predpokladov Nietzscheho, ktorý človeka zaraďuje medzi zvieratá, kresťanstvu minulosti sa neraz vyčíta, že bolo neprajníkom toho, čo je telesné.

Netreba popierať, že tendencie v tomto zmysle tu naozaj vždy boli. Takto motivovaná askéza by však v sebe ukrývala nebezpečný dualizmus, ktorý matériu považuje za zdroj zla či za niečo nečisté. Za naše zlé skutky a sklony by sme vlastne ani neboli zodpovední my, ale naše telo ako súčasť hmotného sveta. Z takejto logiky ťažia rôzne dualistické sekty - na jednej strane je tu snaha zbaviť sa osobnej zodpovednosti, na druhej strane stojí úsilie striasť sa pút tela. Dokonca aj svätý Augustín ešte pred svojím obrátením na niekoľko rokov prepadol dualizmu vo forme manicheizmu. 

Kresťanstvo neodmieta telo

Človek je jednotou tela a duše, jednoducho by sme ho mohli nazvať vteleným duchom. Kresťanstvo neodmieta telo, lebo to by znamenalo odmietať človeka ako takého. Veď už v samotnom termíne ľudské telo je zahrnutá duša človeka, ktorá telo oživuje. Ani samotný Boh nepohŕda ľudským telom; bolo to ľudské telo, ktoré umožnilo vtelenie Božieho Syna a následne aj naše vykúpenie. Dokonca Kristus živí veriacich svojím telom a krvou v Eucharistii.

František z Assisi v svojich Napomenutiach píše: „Pováž, človeče, akého úžasného ťa Pán Boh stvoril; stvoril ťa a stvárnil na obraz svojho Syna, pokiaľ ide o telo, a jemu podobnému, pokiaľ ide o ducha.“ Svätý František je naozaj originálny. Ľudské telo je stvárnené do podoby Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Pri stvorení Adama mu Boh dal také telesné črty, ako má ten, ktorý príde: jeho Syn Ježiš. To však platí o každom ľudskom tele. Moje dnešné telo je reprodukciou tela prvorodeného zo všetkých stvorených (porov. Kol 1, 15).

Pápež Benedikt XVI. v svojej encyklike Deus caritas est píše: „Keby človek chcel byť len duch a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou.“ Kresťanstvo teda nemá v úmysle znevažovať ľudské telo. Je len potrebné – ako zdôrazňuje Edith Steinová - aby duša ovládala a zduchovňovala telo. Ak sa telu dopraje priveľa, duša sa mu podriadi, a tak následne aj samotné telo čiastočne stráca čosi zo svojho ľudského charakteru. Človek sa tak stáva podobným dravej zveri.

Jacques Fesch, kajúci kriminálnik, si v parížskom väzení so smútkom spomína: „U nás doma jestvovali iba peniaze a pre peniaze som sa dopustil zločinu. Ak ma všetci učili, že dôležité je iba zabaviť sa, prečo som nemal vraždiť, aby som sa zabavil ešte viac?“ Žiadostivý sklon nás orientuje k tomu, čo sa zmyslom javí ako príjemné. Avšak tento sklon sa musí držať v disciplíne tak, aby bol podriadený rozumu a nezískal prevahu nad vôľou. A to je úlohou umiernenosti, ktorá spočíva v stálej dispozícii udržať poriadok našich túžob v osobnej telesno-duchovnej jednote človeka. Ak sa rovnováha zachová, vášne nebudú potláčané, ale usporiadané. Takto si budeme môcť plne užívať aj samotný pôžitok a naplnia sa i očakávania v našom živote. Naopak, nemiernosť ničí aj samotný pôžitok.

Základnou charakteristikou ľudského rozumu je jeho ašpirácia po nekonečne. Ak sa však necháme uniesť zmyslovosťou, nekonečno budeme hľadať tam, kde nie je - v skúsenostiach zmyslových pôžitkov, ktoré svojou prirodzenosťou sú vždy ohraničené. Človek tak prechádza od jednej túžby k druhej, od jedného pôžitku k druhému. Napriek tomu, že túžba po zmyslovosti rastie, samotný pôžitok sa neustále umenšuje. Človek hľadá stále „silnejšie“ a perverznejšie skúsenosti, ktorých si „užije“ čoraz menej. Výsledkom je nakoniec priepasť zúfalstva.
 

Zmysel pôstu 

Raz prišli za Ježišom s otázkou: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“ (Mk 2, 18). Pán Ježiš nie je pažravec a pijan, ako ho na inom mieste chcú opísať. On pozná význam pôstu veľmi dobre, lebo aj svoju verejnú činnosť začal na púšti pôstom a modlitbou v stretnutí s Otcom. Ježiš chce ukázať, že každý pôst je len prostriedkom, ako sa pripraviť na stretnutie s Bohom: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi?“ (Mk 2, 19). Každá ľudská duša je určená pre nebeského Ženícha. Pôst má však človeka pripravovať na stretnutie s ním, zväčšovať túžbu po ňom: „No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť“ (Mk 2, 20).

Zmysel ľudskému životu dáva láska. Svätá Terézia z Lisieux hovorí: „Mojím povolaním je láska.“ Láska je povolaním človeka preto, lebo je jeho cestou i cieľom, veď Boh je láska. Na tomto svete však láska bez obety a bez sebazáporu nie je možná. Falošní proroci „moderného“ sveta túto pravdu tvrdohlavo odmietajú. Kristus s tým počítal, keď učeníkom hovoril o konci sveta: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska“ (Mt 24, 12).

Dante Alighieri v Božskej komédii, keď opisuje peklo, predstavuje diabla, sediaceho na tróne z ľadu, prebýva totiž v chlade vyhasnutej lásky. Toľko signálov dnes naznačuje, že láske v nás hrozí vychladnutie! Azda nevnímame rozrastajúci sa individualizmus, egoistickú ľahostajnosť, pokračujúce bratovražedné vojny? Násilím reagujeme voči každému, kto by chcel ohroziť naše „istoty“ - či je to nenarodené dieťa, chorý starec, pocestný, cudzinec, ale aj blížny, čo nezodpovedá našim očakávaniam. Koľkí veria tomu, že si vystačia sami, až sa napokon stávajú obeťami osamelosti. Stále viac ľudí je priťahovaných lákadlami momentálneho potešenia, ktoré si mýlia so šťastím.

Lesk peňazí dokáže okúzliť, ale v skutočnosti robí z ľudí len otrokov. Koľkým mladým sa ponúka ako všeliek droga, podsúva sa im životný postoj „použi a odhoď“ alebo nečestná možnosť zárobku. V zajatí virtuálneho sveta sa vzťahy zdajú oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, no následne sa tragicky ukážu ako nezmyselné. Aj stvorenie je tichým svedkom ochladnutia lásky. Zem je zamorená odpadom a rovnako znečistené moria v dôsledku nútených migrácií musia pohltiť zvyšky stroskotaných lodí. Nebo, ktoré podľa Božieho plánu má ospevovať Stvoriteľa, brázdia stroje, z ktorých na zem prší smrť.
 

Pôst má zmysel vtedy, ak naštrbí naše istoty a ak je na osoh aj druhým. Pápež František v časopise pre charitu v Miláne vyrozprával príbeh rodiny z Buenos Aires: Mama spolu so svojimi troma deťmi sa chystala obedovať. Zrazu ktosi zabúcha na dvere. Najstarší ide otvoriť: „Mama, je tu človek, čo si pýta jedlo. Čo urobíme?“ Všetci traja, najmenšia mala štyri roky, si pochutnávali na bifteku. Mama hovorí: „Dobre, rozkrojme náš biftek na polovicu.“ „Ale nie mama, je tu ešte iný kúsok,“ namieta dievčatko. „To je pre ocka, dnes na večeru. Ak máme darovať, musíme dať z nášho.“

Z týchto jednoduchých slov sa deti naučili, že treba darovať z vlastného; to, s čím by si sa nerád rozlúčil. O dva týždne neskôr, mama išla do mesta vybaviť niekoľko vecí a deti musela nechať samých. Rozdelila úlohy a nechala im prichystanú desiatu. Keď sa vrátila, našla svoje deti v spoločnosti bezdomovca za stolom, ako spolu jedia desiatu. Pôst v sebe zahŕňa voľbu striedmeho života, životného štýlu, ktorý neplytvá a druhých nevyraďuje. To nie je dokazovanie si niečoho pred sebou samým.

Pôst nielenže vychováva srdce k tomu, čo je podstatné, ale zároveň nás učí deliť sa. Pôst oslabuje náš sklon k násiliu. Veď skutočne nemierny človek je presvedčený, že už z princípu je správne sledovať číro zmyslový zjav dobra a takto sa zákonite stáva nespravodlivým. Pôst, naopak, predstavuje prejav zodpovednosti voči nespravodlivostiam, zneužívaniu moci,  zvlášť voči chudobným a malým. Zároveň vyjadruje dôveru, ktorú vkladáme do Božej prozreteľnosti. Na jednej strane nám pôst umožňuje zakúsiť to, čo prežívajú tí, ktorým chýba nevyhnutné minimum a denne znášajú hlad, na strane druhej sprítomňuje náš hlad a smäd po dobre a po Božom živote. 

Drobné obety 

Pôst a zriekanie by malo vyjadrovať aj našu duchovnú solidaritu. Panna Mária pri svojom treťom zjavení sa vo Fatime ukázala deťom hrôzy pekla a vyzvala ich: „Modlite sa, veľa sa modlite a prinášajte obety za hriešnikov, lebo veľa duší prichádza do pekla, pretože sa za nich nikto neobetuje a nemodlí.“ Fatimskí pastieri boli veľmi vynaliezaví v prinášaní obiet za hriešnikov. S radosťou pravidelne darovali svoju desiatu chudobným deťom, ktoré ich zakaždým vyhľadali. Oni sami jedli horké bukvice, šišky či korienky zvončekov, ostružiny, hríby alebo ovocie. V sparnom lete František sa ako prvý odmietol napiť, len aby trpel za obrátenie hriešnikov. Ostatné deti nasledovali jeho príklad a džbán s vodou napokon vyliali ovečkám. Malá Hyacinta s veľkou záľubou v tanci sa zasa zriekla tancovania, len aby priniesla obetu Pánu Ježišovi. Máriina výzva adresovaná fatimským deťom i dnes nachádza odozvu v mnohých verných srdciach.

V taliančine sa drobná obeta či sebazápor vyjadruje slovom fioretto, čo znamená kvietok. Ukrýva sa v tom hlboká symbolika. Drobné obety sú kvetmi pre našu nebeskú Matku, ktorej veľmi záleží na obrátení hriešnikov. Fatimskými deťmi sa inšpiroval aj ctihodný tínedžer z Milána Carlo Acutis. Od nich sa učil prinášať obety, a tak víťaziť nad sebou samým. Predstavoval si, že svoje obety prináša ako kyticu ruží Márii, ktorá ich použije nato, aby pomohla tým najbiednejším zo svojich detí. Bez pôstu, bez rozumného odriekania si pôžitkov nie je možné rásť v svätosti. Tomáš Kempenský poznamenáva: „Natoľko pokročíš, nakoľko sa premôžeš.“

A na záver si pripomeňme slová Pána Ježiša, aby sme pôst nekonali so zamračenou tvárou, ktorá znemožňuje atmosféru skutočného stretnutia: „Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 17 - 18). A svätci boli tí najradostnejší ľudia.