Svätí Peter a Pavol predstavujú odlišnosť i harmóniu

Antiochia na rieke Orontes, na juhu dnešného Turecka, neďaleko hraníc so Sýriou, bola významným miestom komunity prvých kresťanov.

Ježišových nasledovníkov tam po prvý raz nazvali kresťanmi (porov. Sk 11, 26) a popri Jeruzaleme a Ríme sa azda ako jediné mesto môže hrdiť tým, že v ňom dlhší čas pôsobili obaja apoštoli považovaní za stĺpy Cirkvi – sv. Peter a Pavol. V ich vzťahu, o ktorom vo Svätom písme nenachádzame veľa slov, Antiochia zohrala výraznú úlohu. Hoci ani jeden z nich odtiaľ nepochádzal.

Jeden rybár, druhý farizej

Peter vyrástol ako Šimon v Betsaide na severnom okraji Galilejského jazera. Betsaida („dom ryby“) bola predovšetkým rybárska usadlosť. Ako každý Žid sa nepochybne pravidelne zúčastňoval na sobotňajšej liturgii v synagóge, no jeho hlavným remeslom bolo rybárčenie. Venoval sa mu i v Kafarnaume, kam sa podľa všetkého presťahoval s rodinou.

Život rybára bol poznačený námahou často celonočného bdenia na jazere. Tvrdá robota neprinášala vždy očakávaný výsledok. Tak ako v to ráno, keď ho oslovil Ježiš s prosbou, aby si mohol požičať jeho loďku a učiť z nej zástupy. Po katechéze sa obracia na Šimona so slovami: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4). Šimon napriek tomu, čo mu hovorí skúsenosť, privolí a stáva sa svedkom zázračného rybolovu.

V úžase a vo vedomí vlastnej hriešnosti prosí: „Pane, odíď odo mňa“ (Lk 5, 8), no Ježiš ho povoláva, aby sa stal „rybárom ľudí“, práve v momente, keď si hlboko uvedomuje svoju nehodnosť. Spolu s ďalšími opúšťa všetko a nasleduje ho. Dostáva meno Peter a pri Ježišovi ho počas jeho účinkovania vidíme v role hovorcu Dvanástich.

Pavol pochádzal z Tarzu, nie bezvýznamného mesta na pomedzí Anatólie a Sýrie. Hoci sv. Hieronym naznačuje, že sa narodil v galilejskej Giskale, predtým než jeho rodičia emigrovali do oblasti Cilície na juhu dnešného Turecka, zdá sa pravdepodobnejšie, že jeho rodiskom bol práve Tarzus.

Šavol – meno, pod ktorým ho poznáme z rozprávania v prvej časti Skutkov apoštolov – bolo zrejme jeho židovské meno. Získal dobré vzdelanie nielen v helénskej kultúre, ktorou žil vtedajší rímsky svet, ale aj v Mojžišovom zákone, v škole veľkého rabína Gamaliela.

Jeho takmer dokonalé curriculum vitae – „na ôsmy deň obrezaný, z Izraelovho rodu, z Benjamínovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, čo sa týka zákona farizej, čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone, žil som bezúhonne“ (Flp 3, 5 – 6) – ho predurčovalo na celkom slušnú kariéru.

Ako farizej sa usiloval o čistotu viery, a tak prenasledoval tých, čo sa podľa jeho vnímania odklonili od tradícií otcov: Ježišových učeníkov. Vzkriesený Ježiš mu však práve uprostred jeho zaujatej horlivosti dal poznať jeho omyl. Skutky apoštolov tú udalosť umiestňujú neďaleko sýrskeho Damasku (porov. Sk 9, 1 – 20).

Pavol sám o tom hovorí skôr útržkovito, ako o vnútornom videní, osvietení či povolaní, ktoré dalo nový zmysel jeho životu. Sám píše: „Ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa“ (Flp 3, 12) a to, čo ho od tej chvíle pobáda a ženie vpred, je Kristova láska (porov. 2 Kor 5, 14).

Stáva sa apoštolom a neúnavným ohlasovateľom evanjelia. Hoci za odlišných okolností, oboch – Petra i Pavla – sa osobné stretnutie s Kristom hlboko dotklo a radikálne zmenilo ich život.

Skúsenosť vlastného ohraničenia pred tvárou Ježiša v tom, na čom si zakladali – či to boli rybárske skúsenosti Petra, alebo Pavlova dôslednosť života podľa Zákona – ich uviedla do novej spolupráce s milosťou, kde sa ťažisko presúva od spoliehania sa na vlastné schopnosti k dôvere v moc Božieho konania v človeku (porov. Jn 21, 15 – 19; 2 Kor 12, 8 – 10). Po určitom období ich „učeníctva“ Antiochia vstupuje do života oboch, Petra i Pavla.

Incident v Antiochii

Po Ježišovom nanebovstúpení Skutky apoštolov ukazujú Petra v pozícii lídra prvotnej Cirkvi. Vystupuje v mene Dvanástich po zoslaní Ducha Svätého a ohlasuje zídeným zástupom cestu spásy (porov. Sk 2, 14 – 36), čo podnieti veľký zástup prijať krst.

Uskutočňujúc zverené poslanie pastiera, ktoré mu Ježiš poručil, navštevuje veriacich rozptýlených po celej Palestíne (porov. Sk 9, 32).

Svoju misiu vníma v duchu Ježišových slov: „Choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela“ (Mt 10, 6; porov. Mt 15, 24), a nie ľahko sa podriaďuje videniu, ktoré ho pobáda ísť do domu pohanského stotníka Kornélia; hoci nakoniec sa dá presvedčiť Božím znamením – keď vidí, „že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov“ (Sk 10, 45), udelí mu krst.

Krátko nato Skutky apoštolov prestávajú sledovať kroky sv. Petra. Podľa starobylej tradície – siahajúcej k Origenovi a Euzébiovi – sa Peter neskôr stal prvým biskupom už spomínanej Antiochie. Dodnes možno navštíviť v blízkosti mesta Antakya (biblická Antiochia) Kostol sv. Petra vytesaný do skaly, ktorý po stáročia uchováva spomienku na jeho prítomnosť.

O Antiochii sa zmieňuje i sv. Pavol v Liste Galaťanom, keď opisuje spor, do ktorého sa s ním práve tam dostal. Treba poznamenať, že Antiochia patrila medzi prvé komunity, ktoré tvorili zmiešaní veriaci zo Židov i Grékov, teda pohanov.

V počiatkoch však práve prítomnosť veriacich z pohanstva bola prijímaná rozpačito zo strany tých, čo boli zo židovstva. Peter – spomenutý aramejským menom Kéfas – podlieha týmto ohľadom a v prítomnosti Židov sa začína odťahovať a oddeľovať od pohanov, čo mu Pavol rázne vyčíta (porov. Gal 2, 14). O reakcii Petra však nič nehovorí.

Jedno z mála stretnutí medzi Petrom a Pavlom, o ktorom máme záznam v Novom zákone, nesie sa tak v atmosfére stretu dvoch postojov: obavy z ohľadov iných na strane Petra a Pavlovej odvahy brániť tých, čo boli – aspoň spočiatku – v menšine. Zdá sa však, že bratské correctio, napomenutie, neznamenalo zlom v ich vzťahu. Konflikt nezničil ich vzájomný rešpekt (porov. 1 Kor 15, 5; 2 Pt 3, 15 – 16).

Koncil v Jeruzaleme

Stojí za zmienku, že sv. Pavol sa v Antiochii zrejme cítil ako doma. Potom ako ho do tamojšej komunity priviedol Barnabáš (porov. Sk 11, 19 – 26), pôsobil v nej ako učiteľ a Antiochia sa stala východiskovým bodom jeho misijných ciest. Niečo ako „základný tábor“, z ktorého vychádzal a opäť sa doň vracal.

V rámci svojho evanjelizačného pôsobenia pochopil, že Boh otvára dvere Cirkvi pre pohanov bez toho, aby museli zachovávať všetky židovské predpisy. No keďže sa problém „akceptovania pohanov“ vyostril i v samotnej Antiochii, šiel spolu s Barnabášom na konzultácie do Jeruzalema na prvý „apoštolský snem“.

Rozprávanie Skutkov apoštolov (porov. Sk 15) zaznamenáva pri tej príležitosti poslednú Petrovu reč, v ktorej Peter vnímavo číta vlastnú skúsenosť s Kornéliom vo svetle Božej prozreteľnosti a nachádza spolu s ostatnými kompromis v predmetnej otázke.

Rozhodnutie, že pohanov nie je potrebné zaťažovať prijatím obriezky, znamenalo významný krok v misijnom pôsobení prvotnej Cirkvi. Pavol v Liste Galaťanom spomína, že Peter spolu s ostatnými podali jemu i Barnabášovi „pravicu na znak spoločenstva“ (Gal 2, 9). A Lukáš dodáva, že rozhodnutie prinieslo do Antiochie radosť a útechu (porov. Sk 15, 31).

Hoci Peter i Pavol zastávali rozdielnu víziu ohlasovania evanjelia, obaja boli vnútorne otvorení načúvať Božiemu hlasu v slove Písma a v osobnej skúsenosti. Ochota počúvať sa navzájom predstavuje základ cesty dialógu a akceptovanie rôznych ciest pôsobenia Božieho Ducha pri zachovaní dôležitej podstaty (porov. Sk 15, 28 – 29; Gal 2, 9 – 10) zostáva aktuálne podnes.

Petrove kľúče, Pavlov meč

Obaja, Peter i Pavol, Antiochiu v istej chvíli zanechali a cesty ich nakoniec priviedli do Ríma, kde vydali svedectvo o Kristovi mučeníckou smrťou. Atribúty, ktoré ich definujú – kľúče a meč, poukazujú i symbolicky na ich vzájomné dopĺňanie sa.

Kľúče Petra sú symbolom jeho autority spojenej s mocou zväzovať a rozväzovať (porov. Mt 16, 18 – 19), čo sa vzťahuje na odpúšťanie hriechov. Ide o Božiu moc lásky, odhalenú Ježišom na Kalvárii a v Petrovom prípade potvrdenú – podľa tradície – smrťou ukrižovaním, podobnou Ježišovi. Petrove kľúče tak pripomínajú Božie milosrdenstvo a dar odpustenia, ktoré Peter zo strany Ježiša sám zakúsil.

Meč v Pavlovej ruke v ikonografii pripomína nástroj, ktorým bol zabitý. No pozorné čítanie jeho listov odhalí spojitosť meča s jeho ohlasovaním evanjelia. Na sklonku života robí reflexiu a píše: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4, 7).

Nie boj so železným mečom, ale s Božím slovom, ktoré je „účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12). To slovo je nástrojom víťazstva v zápase so zlým (porov. Mt 4, 1 – 11).

Kľúče milosrdenstva a meč pravdy Božieho slova sú stĺpmi života Cirkvi ako tí dvaja, ktorých charakterizujú. Jednu z podnetných súhrnných úvah na margo vzťahu sv. Petra a Pavla ponúkol v homílii na slávnosť sv. Petra a Pavla emeritný pápež Benedikt XVI., a to cez kľúč „bratstva“:

„Kresťanská tradícia vždy považovala sv. Petra a Pavla za neoddeliteľných. V skutočnosti obaja spoločne predstavujú celé Kristovo evanjelium. V Ríme neskôr ich spojenie ako bratov vo viere dosiahlo osobitný význam. Kresťanské spoločenstvo tohto mesta ich považovalo za akýsi protipól mýtických bratov Romula a Réma, ktorých považovali za zakladateľov Ríma.

Tiež môžeme vidieť iný protikladný paralelizmus, spojený so súrodenectvom: zatiaľ čo prvá biblická súrodenecká dvojica nám ukazuje dôsledok hriechu, pre ktorý Kain zabil Ábela, Peter a Pavol napriek veľkému rozdielu a vzájomnému vzťahu, v ktorom nechýbali konflikty, realizovali nový, autentický a podľa evanjelia prežívaný spôsob bratstva, uskutočniteľný milosťou Kristovho evanjelia, ktorá v nich pôsobila. Iba nasledovanie Krista vedie k novému bratstvu.“