Všetci jedli a nasýtili sa

Napriek tomu, že naša zem je schopná poskytnúť dostatočné množstvo potravy pre všetkých obyvateľov planéty, nie všetci poznajú pocit sýtosti. Táto skutočnosť nie je Boží problém; je to otázka zodpovedného prístupu ľudského spoločenstva k zdrojom, ktoré majú byť k dispozícii pre všetkých ľudí bez rozdielu.   
    
Chlieb náš každodenný daj nám dnes

Prosebná modlitba má dôležité miesto v živote veriaceho človeka. Uvedomujeme si význam a praktický dosah prosby, ktorú denne opakujeme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“ (Mt 6, 11).

Sú to slová, ktorými prejavujeme synovskú dôveru, spolupracujúcu s prozreteľnosťou nebeského Otca, ktorý dáva vzrast všetkému, čo je potrebné aj v pozemskom živote. Pán Ježiš v reči na vrchu nenabáda k pasivite, ale učí nás dôverovať Bohu, ktorý je darcom každého dobra.

Katechizmus Katolíckej cirkvi v tejto súvislosti zdôrazňuje: „Skutočnosť, že jestvujú ľudia, ktorí sú hladní, lebo nemajú chlieb, odhaľuje inú hĺbku tejto prosby. Dráma hladu vo svete vyzýva kresťanov, ktorí sa pravdivo modlia, aby účinne vzali na seba zodpovednosť za svojich bratov a sestry, a to tak v svojom osobnom správaní, ako aj v svojej solidarite s ľudskou rodinou“ (KKC, 2831).

Chlieb, o ktorý prosíme, je „náš“ pre mnohých. Aj keď prosba v modlitbe Otče náš sa často vzťahuje k eucharistickému pokrmu, nemôžeme opomenúť samotnú realitu telesného pokrmu. Chudoba blahoslavenstiev je čnosťou podelenia sa: vyzýva podeliť sa o hmotné i duchovné dobrá a rozdávať ich nie z donútenia, ale z lásky, aby prebytok jedných pomohol v nedostatku druhým.

Blahoslavenstvá, ktoré Ježiš predstavil na vrchu v svojej reči, sú stredobodom jeho náuky a objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života. Kristus prejavil svoju lásku ku každému človeku a učí aj nás, aby sme boli zodpovední v prejavoch lásky voči svojim blížnym.

Pozornosť sa pritom nesústreďuje iba na duchovné dobro, ale je nasmerovaná aj na vonkajšie životné potreby ľudí. Starozákonná Kniha Tobiáš usmerňuje konanie človeka: „Daj pozor, syn môj, na to, čo robíš, a svojím správaním ukáž, že si dobre vychovaný.

Čo sa nepáči tebe, nerob ani ty inému! O svoj chlieb sa podeľ s hladným a o svoj odev s nahým! Z toho, čoho máš dosť, rob dobro a tvoje oko nech nie je skúpe, keď konáš dobro“ (Tob 4, 14 - 16).

Postoj lásky k blížnemu má svoje naplnenie v spravodlivosti, ktorá nie je iba požadovaná, ale aj vykonávaná. Častejšie si preto pripomínajme slová nášho Pána Ježiša Krista: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane,' vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21).

Chlieb – plod zeme a práce ľudských rúk

Pôvod chleba nehľadáme na pultoch našich nákupných centier; je plodom zeme a ľudskej námahy. Starý zákon hovorí o námahe, ktorá sprevádza činnosť človeka: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si vzatý“ (Gn 3, 19).

Svätý pápež Ján Pavol II. obracia pozornosť na základný a prvotný Boží zámer s človekom, ktorého stvoril na svoj obraz a podobu (porov. Gn 1, 26 - 27), a zdôrazňuje, že tento „nebol odvolaný ani vtedy, keď človek - po porušení prvej zmluvy s Bohom - počul práve slová: ,V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb´ (Gn 3, 19).

Slová sa vzťahujú na neraz ťažkú námahu, ktorá odvtedy sprevádza ľudskú prácu, ale nemenia skutočnosť, že práca je cestou, na ktorej človek uskutočňuje jemu vlastné ,vládnutie´ vo viditeľnom svete, keď si podmaňuje zem. Táto námaha je všeobecne známym faktom, veď každý ju skusuje.“

Samotná námaha človeka pri vykonávaní rôznorodej práce nesleduje len špecifické naplnenie ľudských vonkajších potrieb, ale zasahuje aj do vnútornej dimenzie ľudskej osoby. Každá práca sa realizuje prostredníctvom ľudských činov, v konaní osoby. Je preto spojená s osobou a jej dôstojnosťou.

Ak na jednej strane sa nemá človeku odopierať právo na prácu, na strane druhej je to práve práca, prostredníctvom ktorej sa uplatňuje dôstojnosť ľudskej osoby. Pápež Lev XIII. v tejto súvislosti poznamenáva, že práca je zároveň povinnosťou i právom jednotlivých ľudí.

S vykonávaním ľudskej činnosti súvisí aj samotná prax sociálnej spravodlivosti v prístupe človeka k výrobným prostriedkom a zároveň aj k spravodlivej odmene.

Pápež Ján XXIII. v encyklike Mater et magistra zdôraznil: „Pre veľkú väčšinu ľudí je práca jediným zdrojom na zaobstaranie živobytia. Preto jej výmer nemožno ponechať mechanickej hre trhových zákonov, ale treba ju určovať na základe spravodlivosti a rovnoprávnosti“ (MM 10).

Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes konštatuje: „Svojou prácou a svojím dôvtipom človek sa vždy usiloval zveľaďovať vlastný život“ (GS 33).

Zároveň však obrovské úsilie vynakladané pri rozvoji ľudskej spoločnosti vyvoláva aj mnohé otázky: Akú hodnotu prinášajú tieto aktivity a ako ich využívať, aby boli zmysluplné? V neposlednej miere sa vynára nástojčivá otázka, kam smerujú iniciatívy jednotlivcov, ako aj celých spoločenstiev?

V kresťanskej perspektíve, zvlášť v kategórii vzťahu práce a vykonávaného povolania, predstavuje práca nábožensko-morálny kontext. Nemožno opomenúť stály proces technologického rozvoja, ktorý má vplyv na spôsob vykonávania práce, avšak nemôže spôsobovať zmenu v personálnom nastavení.

Práca má mať charakter vzájomnej spolupráce a vzájomnej služby. Výsledným efektom ľudskej práce nie je iba primárne vytváranie zisku, ale zabezpečenie dôstojného života pre všetkých, čo v praktickom vyjadrení vystihujú slová: „Všetci jedli a nasýtili sa“ (Mt 14, 20).

Cirkev chce byť hlasom tých, ktorí sa v pote tváre namáhajú, ale chleba nemajú nadostač, pretože ho mnohí vyhadzujú bez toho, aby sa vedeli – a predovšetkým – chceli podeliť s ostatnými.  

Dostatok chleba pre každého – sociálna otázka Cirkvi

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes hovorí: „Napriek tomu, že ľudstvo nikdy predtým neoplývalo toľkými bohatstvami a možnosťami a takým hospodárskym potenciálom, veľká časť obyvateľstva zeme trpí hladom, biedou a nespočítateľné zástupy sú úplne negramotné“ (GS 4).

Katolícka cirkev od čias pontifikátu pápeža Leva XIII. (1878 - 1903) venuje zvýšenú pozornosť sociálnym otázkam súvisiacim s ľudskou prácou a spravodlivou odmenou,  dôstojnosťou človeka a zabezpečením potrebných materiálnych dobier pre každého človeka tak, aby nikto netrpel biedou a žil v krajnej chudobe.

Sociálna náuka Cirkvi má svoj zdroj vo Svätom písme počínajúc Knihou Genezis, ale zvlášť v evanjeliách a listoch apoštolov. Pápeži do dnešných dní pri rozličných príležitostiach apelujú na občianske autority, národné aj medzinárodné inštitúcie, aby sa zasadzovali o spravodlivý rozvoj smerujúci k poskytnutiu a sprístupneniu nevyhnutných zdrojov, ktoré nemajú slúžiť na obohacovanie sa jednotlivcov či nadnárodných monopolov, ale majú byť určené na všeobecné dobro.

Je isté, že rozvinuté a bohaté krajiny sveta sú schopné zo svojho nadbytku účinným spôsobom pomôcť krajinám, kde ľudia žijú v nehoráznej a ľudskú dôstojnosť urážajúcej biede; otáznym ostáva, či je ochota ísť cestou zníženia životnej úrovne z dôvodu pomoci druhým.

V konečnom dôsledku takýto principiálny postoj je výzvou pre každého človeka konať zodpovedne nielen voči sebe, ale byť nápomocný aj tam, kde nie je dostatok zdrojov a pracovných príležitostí.

Ľudstvo má akceptovať pravdu, že „Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom, takže všetci majú mať rovnakú účasť na stvorených dobrách, vedení spravodlivosťou, sprevádzanou láskou“ (GS 69).


Svätý Otec František v posolstve na Svetový deň výživy 2014 kladie otázku a odpovedá: „Dokedy sa budú brániť také systémy produkcie a konzumu, ktoré vylučujú väčšiu časť svetovej populácie ešte aj z omrviniek, ktoré ostanú po hostine bohatých?

Prišiel čas myslieť a rozhodovať s ohľadom na každého človeka a spoločenstvo, a nielen s ohľadom na to, ako idú obchody. V dôsledku toho by sa mal zmeniť aj spôsob chápania práce, ekonomických cieľov a činností, potravinovej produkcie a ochrany prostredia.

Možno je to jediná možnosť, ako vybudovať skutočne pokojnú budúcnosť, ktorá je dnes ohrozovaná potravinovou neistotou.“
 

Veriaci Cirkvi a zodpovednosť za spoločné dobro

Cirkev je prítomná v súčasnom svete a nemôže sa zrieknuť svojej zodpovednosti za spoločné dobro ľudskej rodiny, ktoré sa usiluje realizovať v rozmere sociálnej spravodlivosti.

Druhý vatikánsky koncil obnovil a pripomenul, že vzájomný vzťah Cirkvi a sveta je dôsledkom vtelenia a je misiou, bez plnenia ktorej sa Cirkev uzatvára sama do seba a začína súperiť so svetom namiesto toho, aby bojovala o človeka, ktorý v tomto svete žije a pracuje.

Pápež František sa počas Svetových dní mládeže v Krakove v roku 2016 pri krížovej ceste milosrdenstva prihovoril účastníkom aj týmito slovami: „Ľudstvo dnes potrebuje mužov a ženy, a zvlášť vás mladých, ktorí nechcú žiť svoj život ,polovičato̒; mladých, pripravených stráviť život v nezištnej službe najchudobnejším a najslabším, napodobnením Krista, ktorý daroval celého seba samého pre našu spásu.

Zoči-voči zlu, utrpeniu, hriechu je jedinou možnou odpoveďou Ježišovho učeníka darovanie seba, aj vlastného života, podľa Krista – to je postoj služby. Ak sa niekto nazýva kresťanom, a nežije pre službu, jeho život nemá cenu. Svojím životom zapiera Ježiša Krista.“

Aj tieto slová pápeža Františka v prítomných okolnostiach každodenného života rezonujú ako nástojčivé pozvanie vyjsť zo seba a byť soľou zeme a svetlom sveta. Je to slovo povzbudzujúce jednotlivcov, ktorí v jednote spoločenstva Cirkvi prežívajú a uskutočňujú povolanie Cirkvi v súčasnom svete.

Činnosť človeka prejavujúca sa v jeho osobnej integrite má byť neustále preniknutá zásadami a duchom evanjelia.