V každej ľudskej kultúre v dejinách bolo spoločné stolovanie vyjadrením snahy o zblíženie a súdržnosť. Každá oslava zahrnuje aj spoločnú hostinu. Láska muža a ženy pri svadbe je v istom zmysle spečatená svadobnou hostinou. Iniciačné rituály, rodinné sviatky a dokonca aj pohreb sú sprevádzané spoločným stolovaním. Je to preto, lebo proces jedenia je pre každého príjemný a spoločne strávený čas posilňuje vzájomné putá.

Predstavte si, že sa venujete nejakej činnosti a zrazu zazvoní telefón. Telefonuje váš príbuzný alebo dobrý priateľ a hovorí: „Musím ti povedať radostnú správu. Narodil sa mi krásny syn Jozef. Meria 50 cm a váži 4 kg. Je celý po mne. Som taký šťastný a mám obrovskú radosť!“ Zrazu si uvedomíte, že jeho radosť prešla i na vás a túžite sa o túto radosť podeliť s inými.

Prežívame čas prázdnin, dovoleniek, uvoľnenosti. Možno sa nám bude zdať, že rozvíjať tému pripravenosti na Pánov príchod, o možnom konci nášho života, nie je vhodné. A predsa je aktuálne. Duša nemôže mať prázdniny a dovolenku od modlitby a duchovnej bedlivosti. Veď práve v lete sme svedkami najväčších telesných i duchovných tragédií.

Chamtivosť sa začína zameranosťou na seba. Vlastníctvo nie je problém, ak si človek zachová vnútornú slobodu od materiálnych vecí. Problém nie je majetok, ale neschopnosť človeka sa s ním podeliť. Hromadenie len pre seba zatvára oči aj srdce človeka.

Ak sa hovorí, že rodičovstvo sa v dnešnej dobe nachádza v kríze, je to príležitosť pre ľudskú spoločnosť hľadať dôvody.