Editoriál 02/2019

„Môžem sa pokúsiť vysvetliť hodnotu vody, ale kým si človek nevezme dvadsaťlitrové bandasky, aké nosia tunajšie ženy, a nepôjde osem kilometrov peši po vodu a potom späť, nepochopí naplno jej hodnotu,“ tvrdí kňaz pôsobiaci v kenskom kraji Samburu (s. 32).

Väčšine z nás stačí otočiť kohútikom a ani ten chlieb nie je až taký drahý. Možno aj preto čoraz ťažšie vidíme v jedle a vode Boží dar.

Vedeli ste, že priemerný obyvateľ Slovenska ročne vyprodukuje viac ako 160 kíl potravinového odpadu? Znie to neuveriteľne? Tak schválne, koľko jedla ste vyhodili iba od Vianoc? Koľko zhnitého ovocia, nedojedených porcií, preexpirovaných zásob?

Priznávam, som typickým dieťaťom konzumnej doby a nie vždy sa mi darí odolať kultúre plytvania. Aj preto ma (ako novinárku, no najmä ako človeka) potešilo stretnutie s aktivistkou Sašou Kolárik z neziskovej organizácie Free Food, ktorá sa snaží hľadať efektívne a každodenné riešenia tohto problému (s. 24 – 25).

 
Nielen jedlom sme však presýtení.

„Konečne je po Vianociach,“ povzdychli si viacerí, ktorých ubíjajú gýč a konzum infikujúce najkrajšie sviatky roka. Všetkých tých určite poteší duchovná obnova od jezuitu Jozefa Feketeho, z medziriadkov ktorej vyplýva, čo skutočne nasýti náš hlad a zahasí náš smäd (s. 8 – 9). 

My, ktorých obmyla voda krstu a vyživuje nás chlieb života, sme pozvaní neplytvať – jedlom, peniazmi, talentom, časom. Radšej Bohu ďakujme, že nám všetky tieto dary aj v novom roku tak nezištne dáva – a že nám tým zároveň dáva šancu a výsadu sa o ne podeliť s inými.