Pripadla mi neľahká úloha: napísať editoriál do vydania, ktoré je zamerané na tému žien v Cirkvi. Neľahká preto, lebo v redakcii som obklopený samými ženami a napísať niečo nežiaduce by sa mi mohlo vypomstiť. Ale nie, samozrejme, že žartujem. Moje kolegyne sú veľké profesionálky a tiež skvelé spolupracovníčky. A

Milí čitatelia, v súvislosti s témou tohto čísla KN vám porozprávam príbeh jedného, mne dosť blízkeho, človeka. V dvanástich rokoch mu ktosi nechtiac spôsobil fyzické zranenie s viditeľnými následkami. Najhlbšie však zrejme bolo jeho vnútorné zranenie. Veľmi rýchlo prepadol prvej závislosti. Začal fajčiť, a to čoraz viac, až si napokon zapaľoval jednu cigaretu od druhej. Keď mu na pľúcnom povedali, že má nález a môže zomrieť, v tú sekundu prestal po dvadsiatich rokoch fajčiť a uzdravil sa.

Jedným z dôvodov, prečo by sme sa v týchto časoch mohli rozhodnúť pre pôst a aj v ňom obstáť, je pokoj. Nielenže pri sebazapieraní napĺňa nás samotných, ale štyridsaťdňový pôst sa môže stať naším obetným darom, aby sme pokoj získali aj pre iných.

Dianie vo svete nám veľa dôvodov na radosť nedáva. Dva roky nás trápila pandémia, našich východných susedov už rok sužuje ruská vojenská invázia, vyrovnávame sa s veľkým zdražovaním a aktuálne sledujeme dôsledky katastrofálneho zemetrasenia v Turecku a Sýrii. Akoby tá radosť ani nemala kam preniknúť.

Dá sa na chorobu pripraviť? Ťažko, najmä keď príde náhle a nečakane. Nevyhýba sa starým ani mladým. A hoci nás možno na začiatku premôže hnev, smútok či strach a beznádej, predsa nás môže v istom zmysle aj posilniť.