Milí naši čitatelia, stojíme na prahu nového roka, ktorý sa väčšinou spája s nádejou. S nádejou, že bude lepší, úspešnejší, krajší alebo aspoň taký dobrý ako ten predošlý. My už druhý rok dúfame, že bude hlavne zdravší, že v ňom nestratíme ďalších blízkych a priateľov.

Opäť slávime vianočné sviatky, počas ktorých sme nútení sa istým spôsobom spoločensky obmedzovať. Toto vonkajšie obmedzenie nám však nebráni prežiť ich o to hlbšie. Môžeme viac premýšľať a s tými, s ktorými budeme prežívať viac času, môžeme zájsť viac na hlbinu.

Advent vrcholí a Vianoce už vykúkajú spoza rohu. Toto obdobie mi pripomína prípravu na finále Ligy majstrov alebo majstrovstiev sveta. Hráči sa dávajú fyzicky do poriadku, tréneri zdokonaľujú taktiku, kustódi „glancujú“ kopačky – robí sa všetko preto, aby mužstvo bolo pred veľkým finále dokonale pripravené a položil sa tak základ úspechu.

Tento editoriál píšem na sviatok svätého Mikuláša. Verím, že väčšina z vás si vo svätomikulášske ráno našla v topánkach milú malú pozornosť.

Adventom i Vianočným obdobím sa často nesú slová ako pomoc, solidarita, blízkosť či podelenie sa. Nabáda nás k tomu svätý Mikuláš i samotné Božie Dieťa. „Ako v minulosti, tak aj dnes ľudstvo potrebuje ,svätých Mikulášov‘, ktorých srdce a intelekt sú prežiarené Božím svetlom, aby svojich poslucháčov motivovali nezištne sa otvárať potrebám iných,“ píše na stranách 8 – 9 Jozef Vojtek, keď vysvetľuje život a príklad obľúbeného svätca.