Neveriaca priateľka sa ma opýtala, ako má v spleti rafinovane obhajovaných názorov rozpoznať ten pravdivý. Nešlo jej o účelové „pravdy“ politikov, ale o  jednoduchý návod, ako zistiť, či sa v zásadnom rozhodovaní stavia na správnu stranu. Vlastne sa pýtala, ako má rozoznať dobré od zlého.

Slovenská republika, rok 2050, príhovor predsedu vlády XY: „Vážení seniori, oznamujem vám, že definitívne rušíme pojem dôchodok a s ním súvisiace štátne príspevky, keďže štát ich nedokáže finančne vykryť. Každý senior sa musí postarať sám o seba.“

Posledné augustové a prvé septembrové dni sa mi spájajú s nostalgiou. V tento čas som sa vždy pripravovala na príchod nového školského roka, alebo som naň chystala svoje deti.

Už o pár dní bude blahorečený Janko Havlík, ktorému venujeme aktuálne vydanie Katolíckych novín. O posolstve nového blahoslaveného hovoria jeho nasledovníci vo vincentínskej rodine Tomáš Brezáni, Augustín Slaninka či Emil Hoffmann.

Muž si založil kvetinovú záhradu. Zasial, polieval, čakal. Vzišlo mnoho krásnych kvetín, ktoré chcel, ale i mnoho púpav, ktoré nechcel. Skúšal všeličo, ale nepodarilo sa mu zbaviť sa ich. Zašiel za kňazom, veľkým znalcom záhradníčenia. Vyskúšal jeho rady, ale márne. Keď sedeli spolu mlčky nad záhradou plnou púpav, kňaz povedal: „Mám ešte poslednú radu. Skús mať tie púpavy rád.“