Ako vrátiť kultúru dialógu

Tento autor populárnych detektívok, ale aj zanietený obhajca katolíckej viery bol celoživotným odporcom Georgea Bernarda Shawa, nemenej slávneho anglického dramatika, ktorý však propagoval vieru v človeka a odmietal náboženstvo.

Viedli spolu nespočetné debaty, v novinách aj na verejných stretnutiach, „strieľali si“ zo seba aj sa seriózne sporili. Napriek jasnej nezmieriteľnosti ich ľudia vnímali ako priateľov. Po dlhých debatách, v ktorých zastávali radikálne odlišné pozície, vedeli spolu zájsť na večeru. Chesterton s úsmevom hovorieval, že je na Shawa „hrdý ako na svojho nepriateľa, skoro viac ako na svojho priateľa“.

Neraz na to myslím, keď som svedkom súčasných verejných diskusií, vedených v štýle „nedovoľ dobrému sporu, aby vstúpil do cesty hádke“. Čím viac sa povadíme, tým lepšie. Stačí si porovnať televíznu debatu Kennedyho s  Nixonom a  Bidena s Trumpom – alebo pozrieť ktorúkoľvek z názorových výmen, ktoré sa vysielajú na našich kanáloch (nomen omen).

Dookola počúvame, že sme rozdelená spoločnosť. Ale nad úctou k oponentovi kto sa zamýšľa? Kultúru dialógu nahradil výsmech, pohŕdanie, zmietanie druhého pod čiernu zem. Lebo divákom to imponuje. Lepšie to na ľudí „zaberá“.

Nebezpečná cesta. Jej sprievodným znakom je prevrátenie ďalšieho známeho výroku „facts are sacred, opinions are free“ – „fakty sú posvätné, názory slobodné“. Dnes sa ako posvätné prezentujú názory. Fakty sa prispôsobia. „Zaprieš aj nos medzi očami“, povedali by naši starkí. Lenže. Ak naozaj chceme hovoriť o kultúre dialógu, musíme začínať stále znovu. Od seba. Od nášho spôsobu diskutovania s druhými. Tam sa rodí nádej, že sa kultúra dialógu raz vráti aj do verejného života.