K našim ilúziám

Treba sa radšej predrieť od ilúzií k skutočnosti. To býva odvážny a náročný krok. Niekedy je predsa pohodlnejšie žiť v ilúzii, niekedy je zase príliš namáhavé prebiť sa k pochopeniu a prijatiu reality, niekedy je zložité oboje. Ilúziou môže byť napríklad presvedčenie o mojej dobrej povesti, ktorú si zaslúžim.

To, žiaľ, môže súvisieť aj s predstavou často vznikajúcou v mentálne a spoločensky uzavretom životnom priestore práce, vzťahov a myslenia. Ľahko vzniká dojem, že tento náš životný priestor je pre všetkých ostatných sám osebe nespochybniteľným centrom hodnoty, ktorú každý musí rešpektovať v jej jedinej podobe.

Opačnou ilúziou je zase predstava, že je to vlastne s nami o ničom: lebo som malý a bezvýznamný, ohrozený a nepochopený. Obom týmto ilúziám môžeme uveriť a môžeme sa z nich dosť znepokojovať.

Z týchto pocitov sa spravidla stávame príliš veľkými Gulliverovými obrami alebo príliš malými liliputánmi; stávame sa neobratnými a pôsobíme pomerne smiešne na našej špecifickej, ale v reálnom prostredí nevyhnutne konkurenčnej ceste.

Môžeme sa liečiť tak, že si spomenieme na toto: Boh nás miluje naplno, i keď vie, čo vyparatíme budúci týždeň. To je dobrá správa, nie?