Kristova tvár

Prvá, že aj medzi kresťanmi, ktorí osobne či prostredníctvom rodiny zažili perzekúcie 50. rokov, obsadenie našej krajiny ruskými vojskami v 68. roku i normalizačné procesy 70. rokov, sa stále nájdu takí, ktorí (do)dnes vidia úlohu Ruska pozitívne – ako osloboditeľa, dokonca ako nositeľa kresťanských hodnôt, boja Východu proti morálne skolapsovanému Západu.

Ako najvyšší tromf vytiahnu, že Panna Mária prisľúbila obrátenie Ruska... Keď sa spýtam, či toto obrátenie príde cez Putinovu vojnovú mašinériu, cez človeka odchovaného ruskou KGB, alebo skôr cez obrátenie sŕdc obyčajných ruských ľudí, obvykle nastane ticho.

Druhá vec, ktorá ma zaráža, je, že ak sa nepridám „na stranu Ruska“, som ihneď obvinená z „nadŕžania Amerike“. Zaráža ma, že takto uvažujú kresťania, dokonca kňazi. Odpovedám, že si nevyberám ani jednu stranu, pretože ani jedna nepredstavuje dobro, za ktorým by som stála.

Zvoliť si v tomto prípade jednu alebo druhú stranu znamená voliť medzi zemskou a morskou šelmou, medzi kapitalistickým imperializmom a totalitnou ideológiou. Ja si volím Krista.

A modlím sa, aby sme si všetci zvolili pravého Krista, pretože ak ho milujeme nadovšetko, (s)poznáme jeho tvár. Je to tvár perzekvovaných, ponižovaných, duchovne i telesne znásilňovaných, umučených. Díva sa na nás z minulosti a, žiaľ, i zo súčasnosti.