Vojna v kultúre

Na druhej strane stoja vládnuci politici a  im zodpovedajúca časť verejnosti, podľa ktorých sú výmeny potrebné. Hovoria o manažérskych zlyhaniach.

Dôležitejší je však podtext – naznačujú, že nie je v poriadku, aby kultúrne a mediálne inštitúcie, ktoré majú zastupovať celú spoločnosť, nadbiehali progresívnej ideológii. Ideologická argumentácia je však ošemetná, preto si vyberajú istejší front – je bezpečnejšie hovoriť o kultúre demokracie, politiky či manažmente.

Ale slová odvolaného riaditeľa na adresu ministerstva o „homofóbnych a klérofašistických štruktúrach“ predsa len odhaľujú ideologické dôvody. V tomto zmysle je súčasná vojna v kultúrnom rezorte iba epizódou širšej kultúrnej vojny, ktorá prebieha v rovine civilizácie. Kedysi kresťanská spoločnosť sa postupne (niekedy revolučne, inokedy akoby neviditeľnou osmózou) čoraz viac sekularizuje. A tento proces rušenia či vytrácania kresťanského prebieha v Európe už zopár storočí.

Ľudský život sa prestáva vnímať v  nasmerovaní na nebo a  chápe sa len v jeho biologickej, psychologickej či ekonomickej rovine. Náboženstvo sa privatizuje, odsúva na spoločenský okraj, prípadne prežíva ako ceremoniálne dekórum.

Zároveň sa stráca zmysel pre prirodzenosť, ako to vidieť na dôsledkoch sexuálnej revolúcie, osobitne na súčasných snahách o spoločenskú akceptáciu rodového nesúladu s biologickým telom.

Pochopiteľne, kultúra v zmysle umenia – vyššieho aj masového – túto zmenu reflektuje a, žiaľ, často aj iniciuje. Ako sa v spoločnosti menia hodnoty – strata viery, rodinnej kultúry (akceptácia rozvodov, antikoncepcie, konzumizmu, materialistickej kultúry...), tak sa aj v umení stráca zmysel pre krásu a decentnosť na úkor zamerania na emocionalitu a posúvania hraníc prípustnej sexuality. Stráca sa rozdiel medzi hodnotovo vyšším a nižším, krásou a škaredosťou, a čo i len zmienka o existencii objektívneho hodnotového kritéria je odmietaná s inštinktívnou nástojčivosťou.

Súčasný stav aktuálnej sekularizovanej kultúry/umenia adekvátne reprezentuje otvárací ceremoniál olympijských hier, kde apoštolov Poslednej večere nahradilo osadenstvo v štýle drag show oslavujúce genderovú a sexuálnu neviazanosť.

Aktuálny problém súčasnej kultúry/ umenia aj kultúrnej politiky spočíva v tom, že väčšina kultúrnej elity, tak na Slovensku, ako aj na Západe, súhlasí s touto kultúrno-civilizačnou zmenou, prípadne pre istotu mlčí. Zároveň sa toto prihlásenie k novému „normálu“ chápe ako podmienka umeleckej slobody.

Preto aj kritika ceremoniálu neprišla (alebo len výnimočne) od predstaviteľov kultúrnych inštitúcií či umelcov, ale skôr od teológov, filozofov, politikov či jednoducho laickej verejnosti. Pre kultúrnu elitu dnes je nepredstaviteľné v danej scéne vidieť niečo nepatričné.

Čo môžeme robiť? Výzva pre kresťanských umelcov spočíva v nájdení umeleckého jazyka schopného prerozprávať výzvy dneška spôsobom, ktorý sa dotkne ľudského srdca. Tu spočíva aj veľká, často nedocenená úloha Cirkvi – podporovať kresťanské umenie a kultúru.

A výzvou pre kresťanských politikov je, aby sa snažili nájsť do vedenia kultúrnych a umeleckých inštitúcií ľudí, ktorí majú úctu a rešpekt ku kresťanskej európskej civilizácii a zároveň požívajú aj širšiu spoločenskú autoritu. Keďže sme – či sa nám to páči, alebo nie – v kultúrnej vojne, takáto výzva nemôže byť náročnejšia.