Dve slová sa v ostatných dňoch vo verejnom priestore vyskytujú častejšie ako zvyčajne – právo a spravodlivosť. Doby, keď je spoločnosť hľadajúca spravodlivosť vystavená zmätku príliš komplikovaných zákonov, sa v dejinách cyklicky opakujú. Už v starom Ríme bol známy povzdych: „Priveľa práva, málo spravodlivosti!“

Na sociálnej sieti som si prečítal rozhorčenie (iste oprávnené) známej ženy nad tým, ako sa v bulvári dehonestuje vizáž krások, ktoré vo vyššom veku prišli o atraktivitu. Poľovačka na fotografie starnúcich celebrít spojená s klebetami je, samozrejme, bezduchá. Akurát že jej kritika nezostala bulváru v spôsobe veľa dlžná. V zápale nesúhlasu poslala autorka novinárov (niekam).

Keď ma šéfredaktor Ján Lauko poprosil o komentár k téme manželstva, povedal som si, že toto je vážna téma. Čo ja k tomu vôbec môžem napísať? Po dlhšom uvažovaní som nadobudol pocit, že o manželstve bolo povedané už všetko, že už k tomu nie je čo dodať. Ako poznamenala moja manželka, manželstvo je potrebné už len žiť. A má pravdu. Je tu ale jeden, pre niekoho malý a pre iného veľký otáznik: ako?

Zasvätený život je pre Cirkev veľký dar. Rád by som preto poukázal na to, čo zasvätenému životu predchádza, a to je povolanie.

Fanúšikovia na svahu ani my ostatní doma pri obrazovkách sme sa minulú sobotu nevedeli dočkať jazdy našej Petry Vlhovej. V duchu i nahlas sme ju hnali na prvé miesto. No potom to ticho, zdesenie a azda i modlitba na perách. Len nech je v poriadku, Bože, len nech je v poriadku!