Priznám sa, že adventný čas mám zo všetkých liturgických období najradšej. Nielen pre blížiace sa vianočné sviatky, ale aj pre istú tajuplnosť, atmosféru očakávania niečoho nového, krásneho, čo prebíja všednosť.

Jubilejná 80. trnavská novéna mala nádhernú tému – Všetko prináleží láske. Práve o nej v prvý deň v homílii hovoril apoštolský nuncius Nicola Girasoli. Citoval sv. Františka Saleského, podľa ktorého „v Cirkvi všetko patrí láske, žije v láske, koná sa z lásky a pochádza z lásky“. Nuncius však upozornil, že „veľkou prekážkou kresťanskej lásky sú predsudky, uzavretosť do seba, rigidnosť, ktorá nás zaslepuje“.

Téma pomoci núdznym ma rýchlo zviedla k úvahe o tom, ako pomôcť ľuďom na okraji spoločnosti. A že je fajn podeliť sa podľa vzoru svätého Martina o plášť so žobrákom a dbať na dôstojnosť človeka bez domova.

Už sme zjavne zabudli, čo je skutočný nedostatok, a hoci máme dosť, stále túžime po niečom viac. Naše srdce sa naplnilo nenásytnosťou a závisťou. Už si nepamätáme, že pred pár rokmi sme sa dokázali tešiť z maličkostí a z vecí, na ktoré sme si dlho poctivo šetrili.

Jordan B. Peterson, profesor psychológie a svetový rečník, napísal: „Nato, aby ste sa zmenili, musí časť z vás zahynúť.“ Pravdivosť tohto výroku sme si už vo svojom živote potvrdili asi všetci. Aj v prípade pozitívnej či negatívnej premeny. Kým pri prvej išlo o chcené „zahynutie“, pri druhej sme to možno z ľahostajnosti či pre „iný cieľ“ radšej prehliadli. Tak či onak – v oboch prípadoch v nás čosi zahynulo.