Sakrálne stavby patria v našej kultúre medzi najnáročnejšie úlohy novodobej architektúry. Kombinácia estetického a spirituálneho z nich robí stavby spoločenského významu. Zároveň sú svedectvom – vierou vtesanou do kameňa. A útočiskom – vždy ním boli a stále zostávajú v duchovnom i fyzickom zmysle.

Slobodu si predstavujeme ako slobodu prejavu, vyjadrovania alebo aj ako slobodu vierovyznania. Iný pohľad na slobodu sa týka ekonomiky a podnikania, ktoré nám otvárajú možnosti sebarealizácie. Významný pocit slobody je tiež spojený s oslobodením sa od strachu, napríklad z fyzického ohrozenia. Dalo by sa zhrnúť, že slobodní sme, keď necítime žiadne obmedzenia – či už fyzické, duševné, alebo emocionálne.

Keď som si prečítal obežník Trnavskej arcidiecézy, v ktorom jej arcibiskup spochybnil nevinu obetí krutej a odsúdeniahodnej vraždy na Zámockej ulici v Bratislave, zostal som v nemom úžase. To hádam nemôže byť pravda, bola moja prvá reakcia. Vyslovil či napísal by niečo podobné pápež František alebo niekto z jeho predchodcov? Určite ani jeden!

Istý starší kňaz povedal: „Rokmi vnímam, že čím ďalej, tým ťažšie sa mi vedú pohrebné obrady. Nielen preto, že som citlivejší na bolesť a plač pozostalých. Nielen preto, že poznám osobnejšie tých, ktorí z tohto sveta odchádzajú. Ale aj preto, lebo nad hrobom si čoraz viac uvedomujem, že aj ten môj čas naozaj príde. Nie, nebojím sa bolesti a samoty. Ale premýšľam, či kráčam dobre a aké bude moje stretnutie s Pánom.“

Blížia sa komunálne voľby a minimálne z jedného uhla pohľadu sú pre nás voličov dôležitejšie ako parlamentné či prezidentské voľby. Volíme si totiž spomedzi kandidátov, ktorých väčšina z nás pozná, žijú v našom meste, obci, regióne a máme na nich priamejší dosah. Nejde o menej významné voľby, skôr naopak, dotýkajú sa všetkých.