V jednom bode som dona Bosca nechápal. Až by som povedal, že ma sklamal. Bolo to v okamihu, keď som si prvýkrát čítal jeho životopis a došiel k stati opisujúcej, ako tento kňaz, milujúci mládež, sleduje chlapcov odchádzajúcich na prázdniny a plače. Nerozumel som, prečo nechce dopriať svojim zverencom kúsok voľna. Akoby nič iné nemohli mladí robiť, iba sa stále učiť, pracovať a riadiť jeho pokynmi. Až neskôr som pochopil, že jeho slzy sú slzami lásky a starostlivosti.

Keď sa uvažovalo nad návrhmi motta pápežovej návštevy, medzi biskupmi viackrát zaznelo, že by bolo dobré mať v ňom mariánsky motív. Napokon sa tak stalo: S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom.

Holidays – to znie ako sväté dni, v tom najlepšom zmysle; či ferien, les jours fériés ako dni odpočinku; prázdniky ako veselý deň hier; počivni dni ako odpočinok. Slová veselý, prázdny prácou, odpočinok, pokoj, slávnostné. Občerstvujúce, očisťujúce. Vnútorne bohaté, lebo vytvárajú priestor na novú silu i slobodu. Pre schopnosť vnímať, čo sa deje okolo, robiť veci pomalšie, precítiť ich.

Od chvíle, keď sa človek vzpriamil a začal kráčať po dvoch nohách, chôdza sa stala jednou z podstát ľudí. A od tej istej chvíle sa našou neodmysliteľnou súčasťou stalo aj putovanie. Putovanie za obživou, putovanie za lepšími životnými podmienkami, putovanie za prácou.

Komunita? Načo? Odpovedala mi otázkou priateľka, keď som sa jej spýtala, či je členkou niektorej farskej komunity. Vraj má radšej pokojnejšie, tichšie praktizovanie viery, než prispôsobovať sa rôznym ľuďom. A že na svojej spáse môže pracovať aj bez spoločenstva.