Uplynulý týždeň ma na twitteri zaujal status jedného známeho, ktorý zdieľal svoj článok s titulom: Spoznajte najväčšieho syna Afriky, veľkého obrátenca a vášnivého hľadača pravdy. Na prvé prečítanie som si povedal, aký lákavý mediálny titulok. Doslova vzorový, ak chceme osloviť čitateľov, aby naň klikli a prečítali samotný článok. A ja som naň klikol a zistil som, že ponúka krátky úvod do životného príbehu svätého Augustína, biskupa z Hippa. A nielen to, uvedomil som si, že titulok článku nebol umelo vytvorený, ale je pravdivý.

Ako právnik som dostal otázku, či je slovenská ústava posvätnou pre občanov. Zaujímavá otázka... Mám názor, že v ostatnom desaťročí sa s ústavou skutočne počíta aj pri otázkach, ktoré by ju azda mali sprevádzať, nie však charakterizovať, a to nielen na Slovensku.
 

Vojna na Ukrajine, vládna kríza, zdražovanie energií... To všetko sa na nás valí z novín, televíznych obrazoviek, internetu. Kto však denne otvára napríklad aj liturgické čítania, tomu jasne zaznieva: „Nerob druhému to, čo nechceš, aby druhý robil tebe. Znášajte sa navzájom v láske. Z toho, čo máš hojnosť, daj druhému.“

Začiatky môjho vzťahu k pápežovi Benediktovi boli rozpačité. Po usmievavom Jánovi Pavlovi II. sa mi voľba Benedikta XVI. zdala ako výrazný odklon od nastavenej „tváre Cirkvi“. Chýbal mi ten príťažlivý a prívetivý obraz námestníka Ježiša. Až do chvíle, keď mi pri jednej debate ktosi povedal zlomovú vetu. Na pápeža Jána Pavla II. sa stačilo pozerať, pápeža Benedikta XVI. musíš čítať.

Benedikt XVI. si počas svojho života získal mnoho prívlastkov a nálepiek – od pancierového kardinála cez pápežovho strážneho psa až po tichého pápeža. Po celý život ho obklopovali oddaní zbožňovatelia i neúprosní kritici. No on vďaka vnútornej slobode a  pevnému presvedčeniu neohrozene kráčal vlastnou cestou odkrývania pravdy a hľadania Krista. Hoci dosiahol najvyššie cirkevné posty, jeho jedinou životnou ambíciou bolo byť kňazom, teológom, učiteľom.