Vo svojom kňazskom živote najradšej slávim Eucharistiu. Pre mňa je najväčším Ježišovým darom. Vnímam ju ako obetu, pokrm, Pánovu prítomnosť, ale aj ako prostriedok nášho zjednocovania. Často pri Eucharistii myslím na Ježišovu prosbu, „aby všetci boli jedno“. Trápi ma, že v súvislosti so zavedením možnosti prijímať Eucharistiu aj na ruku sa z tohto veľkého daru jednoty pre niekoho stal nástroj rozdelenia. To určite naši biskupi nechceli!

Hore srdcia! To je jedno zo zvolaní, ktoré kňaz v liturgii adresuje veriacim. A oni odpovedajú: „Máme ich u Pána!“ Keď uvažujem nad darom povolania ku kňazstvu, prichádzajú mi na myseľ práve tieto zvolania. Nádhernou a zároveň náročnou úlohou vysväteného služobníka je dvíhať srdcia a mysle ľudí. Hore. K Bohu. Do neba. Spoznajúc Lásku, kňaz k nej pozýva veriacich.

Nikto netúži vidieť a cítiť, čo sa stane, keď sa naplní žumpa až natoľko, že vyrazí celý jej obsah. Niečo podobné sa deje v živote, ak vážny problém zostáva nedoriešený a zametie sa pod koberec.

Babička a dcéra, ktorá ju zachránila z bombardovaného mesta na Ukrajine, sú aj s maloletou dcérkou v ubytovni na Slovensku. Babička na invalidnom vozíku.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ekológia a ochrana životného prostredia sú viac spoločenskou a politickou aktivitou ako súčasťou našej viery. Opak je však pravda. Stačí si pozorne prečítať opis stvorenia sveta v Knihe Genezis.