Mama posielala svojho syna, aby rýchlo zbehol do obchodu, keďže jej v kuchyni pri chystaní obeda chýbala nejaká drobnosť. Syn zaujatý hrou len záporne krútil hlavou, že nikam nepôjde. Začal sa „výchovný súboj“. Mama zvyšovala hlas, ale syn stále to svoje. Nakoniec mu strčila do ruky peniaze, tašku a takmer násilne ho vyprevadila na dvor. Chlapec ešte chvíľu zaťato stál, napokon sa pohol, ale s komentárom: „Nohy kráčajú, ale srdce ostalo doma!“

Kardinál Jozef Tomko ukončil svoju cieľavedomú a cennú životnú cestu. Ako to povedal pápež Ján Pavol II., bol viac otec kardinál ako pán kardinál.

Moje silné zážitky s pánom kardinálom Tomkom pochádzajú z obdobia po ukončení významných úloh, ktorými ho pápež poveroval. V roku 2008 sme spolu zostavovali podielovú knihu Na životných cestách. Mal som tú česť prežiť päť krásnych dní v jeho domácnosti, kde panovala príjemná atmosféra pokoja.

Bola to sila, akú som doteraz nezažila. Nebol to povrchný zážitok, ale obrovská duchovná sila.

Náš, môj otec kardinál Jozef. Sedím v tomto momente vo svojej farskej kancelárii, krátko po oznámení vášho úmrtia, a v hlave sa mi ako film premietajú spomienky na vás. Na naše spoločné chvíle – nielen v košickej katedrále, ale ešte viac na tie v Bardejovských Kúpeľoch, u vás doma v Udavskom i na našej fare v Humennom.