Pápež František nás akosi vyprovokoval svojím humorom k životu. Aj nearchaickými slovami, aké používa. Keď na audiencii povie, že sa modlí, aby sa Cirkev nestala muzeálnou inštitúciou. Alebo že sloboda je pre nás neustálou výzvou. Je taký reálny vo svete polarizovanom na extrémy progresu a extrémy obrany proti nemu. Nechcem politizovať, a tak si radšej dovolím v tejto súvislosti trocha humoru.

Nedávno som absolvoval zaujímavý rozhovor s jedným z dominikánskych pátrov, ktorí si tento rok pripomínajú 800 rokov od narodenia sv. Dominika pre nebo. A musím povedať, že bol pre mňa v mnohých ohľadoch objavný.

A čo ďalej? Pýtajú sa mnohí, ktorí pozorne sledovali návštevu pápeža Františka na Slovensku a nechcú, aby tieto dni a jeho slová ostali iba peknou spomienkou. Chcelo by to vraj viac. Ale čoho viac? A od koho viac?

V Košiciach na Štadióne Lokomotíva bola chvíľa na oddych. Sadol som si na tribúnu a pozeral, ako sa štadión plní. Od únavy som zadriemal. Zobudila ma čínska novinárka, ktorá na tribúne podo mnou robila rozhovor s dobrovoľníkom.

V nedeľu 12. septembra pristál na malom bratislavskom letisku pápež František - človek, ktorého počúva celý svet s úctou. Prvý prejav mal na ekumenickom stretnutí na bratislavskej nunciatúre. Na svojej pôde, pre iných než svojich.