Od chvíle, keď sa človek vzpriamil a začal kráčať po dvoch nohách, chôdza sa stala jednou z podstát ľudí. A od tej istej chvíle sa našou neodmysliteľnou súčasťou stalo aj putovanie. Putovanie za obživou, putovanie za lepšími životnými podmienkami, putovanie za prácou.

Komunita? Načo? Odpovedala mi otázkou priateľka, keď som sa jej spýtala, či je členkou niektorej farskej komunity. Vraj má radšej pokojnejšie, tichšie praktizovanie viery, než prispôsobovať sa rôznym ľuďom. A že na svojej spáse môže pracovať aj bez spoločenstva.

Vo svojom kňazskom živote najradšej slávim Eucharistiu. Pre mňa je najväčším Ježišovým darom. Vnímam ju ako obetu, pokrm, Pánovu prítomnosť, ale aj ako prostriedok nášho zjednocovania. Často pri Eucharistii myslím na Ježišovu prosbu, „aby všetci boli jedno“. Trápi ma, že v súvislosti so zavedením možnosti prijímať Eucharistiu aj na ruku sa z tohto veľkého daru jednoty pre niekoho stal nástroj rozdelenia. To určite naši biskupi nechceli!

Hore srdcia! To je jedno zo zvolaní, ktoré kňaz v liturgii adresuje veriacim. A oni odpovedajú: „Máme ich u Pána!“ Keď uvažujem nad darom povolania ku kňazstvu, prichádzajú mi na myseľ práve tieto zvolania. Nádhernou a zároveň náročnou úlohou vysväteného služobníka je dvíhať srdcia a mysle ľudí. Hore. K Bohu. Do neba. Spoznajúc Lásku, kňaz k nej pozýva veriacich.

Nikto netúži vidieť a cítiť, čo sa stane, keď sa naplní žumpa až natoľko, že vyrazí celý jej obsah. Niečo podobné sa deje v živote, ak vážny problém zostáva nedoriešený a zametie sa pod koberec.