Často počuť, že Cirkev a katolícka viera by sa mali prispôsobiť dobe. Ľudia by vraj neodchádzali, keby sa im vychádzalo v ústrety. Keby sa v niečom ustúpilo z požiadaviek, ktoré už dnešný človek nechce plniť. Načo musí mať krstný rodič birmovku? Načo má byť sobášený v kostole? Načo má chodiť k sviatostiam?

„Nebojte sa, bude to so zľavou,“ prihovorila sa ku mne recepčná a už si zapisovala termín objednávky pre moju mamku. Rozhodol som sa, že jej zaplatím nejakú procedúru v kozmetickom salóne. Ale tie ceny za hodinu starostlivosti o pleť boli pre mňa nečakané. Hoci, pravdupovediac, fotografie pred a po na instagrame kozmetičiek vyzerajú neskutočne.

Na portáli obchodnej platformy Picody sa objavil prieskum, týkajúci sa významu sviatku svätého Valentína. Pretože prieskum mal komerčný cieľ, zodpovedali mu aj položené otázky: aké darčeky by si Slováci od svojich polovičiek na Valentína priali. U žien to boli kvety, výlet za mesto a večera v reštaurácii. Pre mužov je vraj skvelým darčekom športové príslušenstvo či dovezené jedlo. Naopak, najhoršie valentínske darčeky boli podľa žien peniaze, elektronika či stolné hry. Muži nechcú dostať dovezené jedlo, plyšovú hračku alebo pohľadnicu.

Pri slovách lockdown a karanténa mi prichádzajú na myseľ dvaja ľudia, ktorých príbehy ma pobavili. Jeden z hostí televíznej relácie rozprával o svojom otcovi, ktorý sa ani počas lockdownu nevzdal zvyku urobiť 10 000 krokov denne. Dokázal ich spraviť aj doma, medzi kuchyňou a obývačkou. Druhý bol môj známy, ktorý musel ísť do karantény.

Druhý február je v našej rodine sviatkom, oslavujeme narodenie nášho najstaršieho syna. Ale nezabúdame ani na cirkevný sviatok Obetovania Pána, s ktorým je spojený Deň zasväteného života. Pamätám si dobre, ako tento deň slávili zasvätení spolu s pápežom svätou omšou vo vatikánskej bazilike. Vždy to bola silná chvíľa.