Na záver februára sa vo Vatikáne uskutočnilo zaujímavé stretnutie. Na prvý pohľad bežná plenárka jednej z pápežských akadémií, akých býva začiatkom roka niekoľko. Tentoraz však s témou a so záujmom, aký si nik nepamätá.

Mesto Hanau sa krátko pred začiatkom Pôstneho obdobia stalo dejiskom tragédie, ktorá otriasla nielen Nemeckom, ale zabíjanie zmäteného extrémistu Tobiasa R. zarezonovalo na celom svete.

Pápež František v príhovore Rímskej kúrii pred istým časom povedal: „Dnes už nie sme viac jedinými, ktorí vytvárajú kultúru; ani tými prvými, ani tými najviac počúvanými. Nie sme už v režime kresťanského sveta, pretože viera – najmä v Európe, ale aj vo veľkej časti Západu – už netvorí samozrejmý predpoklad spoločného života. Naopak, často je až potieraná, vysmievaná, odsúvaná bokom a zosmiešňovaná.“

Čím rýchlejšie sa blížime k parlamentným voľbám, tým viac si hovorím, nech už je to za nami. Z každej strany na nás vyskakujú politické výzvy, slogany, heslá o „jednoduchom riešení všetkých problémov“ (aj keď jednoduché riešenia v štáte neexistujú).

Veľká Británia formálne opustila Európsku úniu. Nech už sú naše názory na brexit akékoľvek, na konci januára sa stal skutočnosťou. Je zrejmé, že na danú tému budeme ešte veľa počuť. Nebude však ľahké sa v udalostiach a komentároch zorientovať. Má k tomu čo povedať Cirkev?