Keď v piatok 6. decembra nastal výbuch bytovky v Prešove, bol som ďaleko od internetu. Titulky, že sa niečo udialo, som si všimol až neskoro popoludní a správy som si prečítal až večer.

Kam by som ešte chcel ísť? Chcel by som vidieť svoje adoptívne deti v Kamerune. Rehoľná sestra sa na mňa po tomto vyznaní usmiala a opýtala sa ma: „A ste na to pripravený? Nemyslím finančne, ale ľudsky a kresťansky. Viete, tá krajina ponúka veľa krásneho. No sú miesta, kde sa vám môže stať, že vás vaša viera v Ježiša môže stáť aj život. Viem o čom hovorím, žila som tam.“

Našli ju blízko môjho obľúbeného miesta. Miesta, kam som sa tak rada chodila prechádzať – a často aj sama. Pred 11. novembrom mi to nepripadalo nebezpečné. A čo teraz? 

Muži, chýba nám skutočná úcta k ženám. Na verejnosti chýbajú formálne prejavy úcty vo forme galantnosti a džentlmenstva. Ale zvlášť nám chýba vnútorná úcta a láska k našim ženám, všetkým starým mamám, mamám, dcéram. Táto vnútorná úcta od nás mužov vyžaduje námahu, nielen príležitostnú. A takáto dispozícia srdca nás aj niečo stojí, niekedy aj bolí.

„Velká je zem, šplouchá na ní voda, co je však největší, co je však největší, ta lidská svoboda,“ spieva v svojej piesni český pesničkár a bývalý disident Jaroslav Hutka.