Anton Neuwirth - muž, ktorý počúval

Bolo to pohnutosťou jeho životného osudu alebo v tom bolo čosi viac? Mal skutočne pohnutý a plný život. Narodil sa do národnostne aj nábožensky miešanej rodiny. Vďaka talentu aj pracovitosti študoval počas druhej svetovej vojny medicínu na univerzite v Bratislave.

Tam spoznal „osudového muža“ – Tomislava Poglajena Kolakoviča, ktorý ovplyvnil celú generáciu mladých katolíkov a stál pri zrode Rodiny – spoločenstva mladých kresťanov, ktorí sa mali stať nádejou podzemnej Cirkvi i národa počas desaťročí komunistického prenasledovania.

Začiatky, väzenie, výzvy

Začiatky kariéry Antona Neuwirtha boli „hviezdne“. Krátko po promócii sa dostal na výskumný pobyt do švajčiarskeho Zürichu. Zdalo sa, že mladému lekárovi pôjde všetko od ruky. Oženil sa a v cudzine sa im narodila prvá dcéra Anna.

Po návrate do vlasti pôsobil ako vedúci Ústavu lekárskej chémie a prednášal na slovenských vysokých školách. Zlom však prišiel už v roku 1953, keď ho na univerzite zatkli a odsúdili na 12 rokov; vo väzení strávil nasledujúcich 6,5 roka. Z väzenia sa vrátil k manželke a štyrom deťom a pôsobil ako lekár.

Rok 1989 ho našiel pripraveného na nové výzvy. Zapojil sa do budovania kresťanskej demokracie na Slovensku. Bol zvolený do Slovenskej národnej rady, kandidoval na prezidenta republiky, pôsobil ako slovenský veľvyslanec vo Vatikáne.

Zaiste ide o impozantný životopis svedka slovenského 20. storočia. Muža, ktorý sa nevzdal a vedel pre svoje ideály veľa obetovať. Ale takých príbehov je na Slovensku, vďaka Bohu, veľa. Čo bolo na živote a osobnosti Antona Neuwirtha také, že zostal v živej pamäti ľudí aj 17 rokov od smrti a nezdá sa, že jeho pamiatka chradne?

Čo ich núti vracať sa v rozhovoroch k jeho osobe, pripomínať si jeho slová? Hovoril som o tom s viacerými ľuďmi, ktorí ho poznali, a hľadal vo vlastných spomienkach. A odrazu sa mi vynorila dávna spomienka na jeho oči a postupne som si k nim priradil situáciu, čas, miesto a hlavne pocit z rozhovoru.

Pohľadom pozýval klásť otázky

Mal som asi 20 rokov, keď som sa zúčastnil na jeho prednáške. Po prednáške som sa osmelil osloviť prednášajúceho – muža, ktorý bol vtedy starší ako môj starý otec. Opieral sa ticho a pokojne o pult, oddychoval po prednáške a množstve zodpovedaných otázok.

Najlepší čas na otázky pre dychtivého mladíka. Nehovorili sme spolu dlho, možno 5 či 10 minút. Z tohto rozhovoru si pamätám jeho oči a sústredenosť, s akou odpovedal. Boli to modré, trochu už starecky kalné oči, ktoré sa na mňa neustále dívali.

Nie, ten pohľad nepálil, nebol nástojčivý, bolo to pozvanie k otázkam. Neistota, ktorú som cítil, sa rýchlo vytratila. Tie oči počúvali. Napriek zjavnej únave mi venovali všetku pozornosť. Padali otázky a odpovede. Jemne, prirodzene.

Spätne sa zamýšľam nad tým, čo ľudia hovoria o Antonovi Neuwirthovi a svojich zážitkoch s ním. Je to veľmi rôznorodé, ale myslím si, že minimálne jedna vec ich spája – keď človek s ním hovoril, mal pocit absolútnej pozornosti. Akoby bol jediný na svete.