Bol považovaný za Danteho architektúry

„Moji najlepší priatelia sú mŕtvi, nemám rodinu, ani klientov, ani šťastie, ani nič iné - takže sa môžem úplne zasvätiť chrámu.“

To bolo priznanie muža, ktorý svoje slová myslel vážne.

Na katedrále Sagrada Familia pracoval od roku 1884. Postupne sa vzdával ostatných zakáziek a v roku 1908 sa definitívne prestal venovať inej práci. V rozostavanej katedrále dokonca prespával. Pritom stále prehlboval svoj vzťah k Bohu.

Masívne dielo plné symbolov a detailov vytváral do nečakanej smrti v roku 1926 - a v jeho krypte bol aj pochovaný. 

Strata za stratou
Rok 1884. Tridsaťdvaročný Antonio Gaudí sa zrejme prvýkrát v živote zamiluje.

Fešný elegán, ktorý mal v tom čase záľubu v drahých oblekoch a nosil moderný účes vytvorený zo svojich kvalitných vlasov, sa zapozeral do Josefy „Pepety“ Moreu.

Väčšinou sa o nej uvádza, že bola učiteľkou v škôlke. Dajú sa však nájsť informácie o tom, že v tom čase sa spamätávala zo vzťahu s armádnym dôstojníkom, ktorý mladú ženu bil, zadĺžil a napokon aj s dieťaťom nechal samu.

Ochudobnená Pepeta sa vraj živila pašovaním, krádežami i prostitúciou, kým sa napokon s prosbou o pomoc vrátila do rodného mesta Mataró. Práve tam ju stretol mladý architekt.

Paradoxne, bola to ona, čo neskúseného a plachého muža odmietla. Dnes si môžeme už len domýšľať, prečo bol Antonio Gaudí vo vzťahu k ženám či konkrétne k tejto svojej veľkej platonickej láske taký zdržanlivý, nesmelý.

Možno sa pod maskou štýlového muža nachádzali nezahojené rany a komplexy zo zlého zdravotného stavu (od detstva trpel reumatizmom); možno z toho, že na škole bol skôr priemerný a často zlyhával; možno z toho, že okolie ho považovalo za nepríjemného a nevrlého. 

Isté je, že ženské odmietnutie v ňom aktivovalo túžbu venovať sa ešte viac viere a práci. A zdá sa, že s každou ďalšou stratou hľadal v oboch čoraz väčšiu útechu.

V roku 1912 mu zomrela neter Rosa; v roku 1914 spolupracovník Francesc Berenguer; v roku 1916 priateľ Josep Torras i Bages; v roku 1918 „patrón“ Eusebi Güell. Prirátajme k tomu aj ekonomickú krízu a dočasné prerušenie práce – Antonio Gaudí však neprestával vytvárať Sagrada Familia; chrám zasvätený Svätej rodine. 

Obdivovaný globálnou spoločnosťou
Nebol mučeníkom, jeho život nesprevádzali veľké mystické divy či zázraky; avšak tí, čo horlia za jeho beatifikáciu, uvádzajú viacero dôvodov, prečo by si zaslúžil blahorečenie.

„Gaudí je vskutku príkladom stelesnenia myšlienky pápežského poľského patriota a umelca (Ján Pavol II., pozn. red.), že viera sa naplno prežíva len vtedy, keď sa zmení na kultúru - a kultúra je národ. Je to opak relativizmu, ktorý teologický pápež označil za nepriateľa kresťanstva. Gaudí opakoval, že ‚krása je nádhera pravdy'. Veril v pravdu, absolútnu a nezávislú od tých, ktorí ju hľadajú, a že práca umelca má presne tvarovať konečnú hmotu, až kým nekonečné svetlo Pravdy v nej nevidia všetci ostatní ľudia,“ vyjadril sa o ňom historik Josep Maria Tarragona.

Na bazilike Antonio Gaudí pracoval od roku 1884. Snímka: © Ralf Roletschek

„Gaudí je archetypom ‚spojenectva medzi evanjeliom a umením' obhajovaným Jánom Pavlom II. v jeho Liste umelcom (1999).“

Historik tiež poznamenal, že „Gaudí je univerzálny svätý ako František z Assisi“ a že „ako Martin Luther King alebo Matka Tereza je jedným z najznámejších kresťanov, ktorého obdivuje súčasná globálna spoločnosť“.

Dôležitú úlohu by mohli podľa neho zohrať aj Gaudiho „dobrý príklad, čistota, jednoduchosť, láska k nepriateľom, charita, modlitba, pôst, chudoba“.

Mnohým možno bude jeho príbeh blízky v tom, že „sám sa počas dospievania nezaoberal náboženstvom až do tridsiatich rokov, keď si v zrelom a samostatnom rozhodnutí s úplnou znalosťou alternatív vybral Ježišove blahoslavenstvá“.