Ďakujme Bohu, že požehnal nám básnika

Vtichosti nedávno odzneli dve významné výročia nášho národného proroka Milana Rúfusa – 10. decembra 2023 uplynulo 95. výročie jeho narodenia a 11. januára 15. výročie skonu.

„Každá báseň, ktorú napísal, je odpoveďou na Božie slovo, či už Starý, alebo Nový zákon. Keď si čítam Rúfusa, vždy ma privedie k evanjeliu,“ vyznáva sa konferenciérka Helena Čajková, dlhoročná bývalá pedagogička na Základnej umeleckej škole v Senci. „Nikdy by som nerozumela Rúfusovi, keby som si nečítala evanjelium. Často používa aj obrazy zo Starého zákona a musím priznať, že vďaka nemu som ho začala čítať.“

PEKNE SI POMLČAŤ

Kým žil, novinári a filmári neraz klopali na dvere Rúfusovcov, básnik sa najistejšie pri rozhovoroch či natáčaní cítil len doma, kde mu zázemie tvorila manželka Magda. Potvrdil to aj režisér Fedor Bartko, keď spomínal na dokument, ktorý nedávno po rokoch zreprízovala verejnoprávna televízia. Počas natáčania vyrobil básnik filmárom na čele vrásky, lebo nechcel opustiť prah svojej pracovne. Horko-ťažko natočili zopár sekúnd s majstrom na balkóne.

„Duchovno z neho priam vyžarovalo,“ konštatuje režisér. Spomína tiež príbeh s Igorom Rumanským, ktorý ilustroval viac ako dvanásť Rúfusových knižiek. „Zoznámili sa v nemocnici. Ležali spolu vedľa seba na izbe. Po niekoľkých rokoch okomentoval Milan Rúfus ich nemocničný pobyt slovami: ,Pekne sme si dva dni spolu pomlčali.‘ To je Rúfus! Precítil druhého človeka aj v mlčaní.“

Keď spomínané natáčanie u Milana Rúfusa dokončili a štáb už bol takmer zbalený, vrátila sa domov z liečenia jeho dcéra Zuzka. „Keď sa jej pohľad stretol s otcom, objali sa a v tom objatí bolo toľko vzájomnej nehy a lásky, až sme všetci zostali zmrazení. Našťastie, kameraman Jirko Fojtík túto scénu zachytil,“ zaspomínal si Fedor Bartko.

POVEDAŤ PÁR VECÍ

Po skončení štúdia histórie a slovenčiny zostal Milan Rúfus na bratislavskej FF UK ako asistent a neskôr – až do dôchodku – ako docent dejín českej literatúry 19. a 20. storočia. Prvé verše publikoval od 40. rokov 20. storočia, debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme. Počas života vydal tridsať ďalších zbierok, poslednými sú Báseň a čas, Vernosť, Ako stopy v snehu. V rokoch 1968 – 1998 mu vyšlo šesť kníh esejí.

V jednej z básní pripomína: „Prišiel som povedať pár vecí. Holou vetou. Nič viac, len svedok. Slávy života...“ Trikrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. Aj keď ju nezískal, dostal mnoho iných ocenení, napríklad od Literárneho fondu, Slovenského spolku spisovateľov, Svetového kongresu Slovákov. Medzi najprestížnejšie patrí Pribinov kríž I. triedy, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy a Rad Tomáša Garrigua Masaryka.

Ešte v roku 1996 v rozhovore pre Literárny týždenník povedal, odvolajúc sa na svätého Františka z Assisi, že nepozná pre Slovensko lepšiu modlitbu ako túto: „Pane môj, daj mi dosť odvahy, aby som sa nevzdával možného, dosť pokory, aby som nežiadal nemožné, a dosť múdrosti, aby som vedel rozoznať možné od nemožného!“

A odkázal: „Myslime na tú modlitbu, veľmi to dnes potrebujeme. Odvahy je odrazu dosť. Odvaha totiž, s Matuškom povedané, zlacnela. Ale rozum pokory a pokora rozumu sú ešte drahšie než ropa, pretože ich je ešte menej ako ropy.“

STRÁŽIŤ SVOJ HRAD

Milan Rúfus si zo Závažnej Poruby, z jednoduchej rodiny murára, odniesol múdrosť, na ktorej budoval všetko ostatné. V príbehu o pravde vo svojich epištolách ľuďom odporúčal: „Stojí za to naučiť sa múdrosti od obyčajných ľudí. Ich postoj k bytiu, ich kontakt s pravdou je nesprostredkovaný. Nevedia, odkiaľ vedia, ale v rozhodujúcich chvíľach vedia presne.“

V knihe spomienok to potvrdila aj Emília Brtáňová, učiteľka, ktorá navštevovala rodičov Milana Rúfusa. Raz sa jej Rúfusov otecko opýtal, ako sa jej vodí. Prehodila: „Ale, voľajako plávam.“ Nato dostala od básnikovho otca radu, ktorú si navždy zapamätala: „Keď sa ti naberie do úst vody, nikoho neopľuj!“

Karol Nandrásky, vysokoškolský pedagóg, biblista, napísal: „Pri hľadaní prameňov ľudskosti Milan Rúfus ako poeta sacer našiel jej stopy aj vo svete rozprávok. Rozprávka sa mu stala materskou školou poézie aj preto, lebo bola jeho rodnou zemou. Bola krajinou jeho detstva, do ktorej sa nevstupuje nohou, ale srdcom.“

Cirkevný historik, kňaz Ľuboslav Hromják sa tiež rád vracia k tvorbe nášho národného barda: „Je majstrom slova, ktoré má hĺbku, a preto je nadčasové. Vedel vyjadriť podstatu ľudskej duše a problémovosť doby, ktorá zápasí o svoju podobu. Slovensko je aj v dnešnej dobe na veľkej križovatke, preto ma veľmi oslovuje jeho text Strážte si svoj hrad. Apeluje v ňom, aby sme neprišli o vzácne hodnoty, ktoré máme.“

NESTÚPAŤ SI NA PÄTY

Národného proroka zatiaľ nik nenahradil. Možno len súhlasiť s hercom Dušanom Jamrichom a jeho slovami: „Rúfus je pri prameni. Rúfus je prameň. Čistý. Hlboký. Nadčasový. Aktuálny. Dbá na čitateľa. Dá mu čas. Dá mu pravé slovo. Nevyhnutné. Jednoduchosťou až omráči. Povedané s Hviezdoslavom: Ďakujme na kolenách Bohu, že požehnal nám básnika.“

Nad jeho výročiami klenie sa ozvena, odkaz toho, čo prišiel kedysi povedať nahlas: Čo je báseň? „Položiť na stôl presné ako chlieb / alebo voda. Alebo / medzi dva prsty soli. To je báseň. / A nestúpať si pritom na päty...“