Dobrou knihou potešíte dušu

JÁN XXIII.: DENNÍK DUŠE

V slovenčine po prvý raz vychádza jedinečný dokument o pápežovi Jánovi XXIII. Jeho Denník duše sa podobne ako Dejiny duše sv. Terézie z Lisieux považuje za klasiku duchovnej literatúry.

Výnimočnosť diela spočíva v tom, že Angelo Giuseppe Roncalli (1881 – 1963), v Taliansku známy a obľúbený ako il Papa buono, u nás ako usmievavý pápež, si po celý život písal denník. Začal v roku 1895, keď mal štrnásť rokov, a spísal si pravidlá života pre mladých, ktorí túžia napredovať v duchovnom živote a štúdiu.

Skončil 2. júna 1963, teda deň pred svojou smrťou, krátkym zamyslením o živote pápeža Eugena, známeho svätosťou svojho života. Celý text bol zverejnený po jeho smrti v roku 1963 a čoskoro sa stal obľúbenou duchovnou literatúrou.

Práve vďaka časozbernosti môžeme postupne vnímať vývoj osobnosti Angela Roncalliho od úzkostlivého mladíka až po odvážneho starca, ktorý bez váhania otvoril okná, aby do Cirkvi vpustil čerstvý vzduch. Nejde o denník, ktorý by zachytával udalosti a aktivity či slúžil na sebaprezentáciu.

Sú to naozaj duchovné zápisky, ktoré hovoria o človeku s intenzívnym vnútorným životom. Nenájdeme v ňom napríklad zmienku o  konkláve, ktoré ho 28. októbra 1958 zvolilo za pápeža, môžeme si však prečítať podrobné poznámky o adventných duchovných cvičeniach, ktoré nasledovali krátko nato.

Text má spolu s  dodatkami a poznámkami 757 strán, no je nevyhnutné čítať ho v kontexte dobových súvislostí. Na konci 19. storočia bola spiritualita chápaná diametrálne odlišne ako dnes. V prvej fáze života Angela Roncalliho preto prevládajú pravidielka, škrupulózna úzkostlivosť či nezrelé duchovné koncepty.

O to ohromujúcejšia je vnútorná cesta, na ktorej sa od nich oslobodil. Vzácnym aspektom jeho osobnosti bola ľudskosť, vedome sa učil radšej stiahnuť a byť tým druhým, nežiť v strachu o seba a s dôverou prijímať aj nepohodlné výzvy.

Trénoval umenie, ako byť k sebe pravdivý a prijímať zlyhania ako príležitosť začínať odznova. Pracovať na sebe neprestal ani ako pápež. A  tak mohol Ján XXIII., považovaný za „prechodného“ pápeža, urobiť rozhodujúci krok a otvoriť Druhý vatikánsky koncil, ktorý svojím aggiornamentom udal nový smer Katolíckej cirkvi.

Niekdajší osobný sekretár Angela Roncalliho kardinál Loris Francesco Capovilla si spomína na okamih vo Vatikánskych záhradách, keď mu pápež so zväzkom zošitkov v rukách povedal: „Moja duša je na týchto stránkach viac ako v ktoromkoľvek inom mojom spise.“

A kardinál, ktorý ho dôverne poznal, potvrdil, že „Denník duše je ten najlepší spôsob, ako spoznať pápeža Jána XXIII., než o ňom hovoriť či písať, interpretovať jeho myslenie, činnosť, spiritualitu, zbožnosť, vernosť Tradícii, pastoračnú otvorenosť, milosrdenstvo, ktoré však nezatvára oči pred chybami a odbočkami, ale ich nekompromisne pomenováva a odmieta; jeho pokojnú konverzáciu, kresťanský zmysel pre humor, mlčanie jeho perí a krvácanie jeho srdca.“

MILO URBAN: ANKA

Krátka historická próza Anka z pera Mila Urbana (1904 – 1982) patrí k majstrovským literárnym dielam. Doteraz nepublikované dielo vychádza prvý raz v Spolku svätého Vojtecha.

Dve hodiny čítania zanechajú trvalý dojem. Autor vovádza čitateľa rýchlo priamo do deja, stáva sa svedkom života Jura Majdiša, prezývaného Smoliar, jeho dcéry Anky a syna Boguša. Hoci sa jednotlivé príbehy odohrávajú v  inom časovom období, spája ich osobnosť Anky Smoliarovej.

Dej sa odohráva na stredovekom Liptove – pätnáste storočie bolo pre obyčajných ľudí veľmi náročné. Panské súperenia a roztopaše ich oberali o ťažko nadobudnutý skromný majetok, rodinu i život.

V jednej ťažkej chvíli Juro Majdiš-Smoliar pochybuje o Božej spravodlivosti, berie do ruky povraz a vyberá sa smerom k lesu nájsť vhodný konár. Stretne však starého speváka lutnistu, s ktorým sa otvorene porozpráva o zmysle života a utrpenia.

Aj Juro sa – ako mnoho ľudí počas celých dejín – presvedčí o tom, že stačí stretnúť dobrého človeka, aby ste spoznali, že je pred vami aj iná cesta. Milo Urban načrtáva bez príkras aj ďalší osud dvoch z Jurových detí.

Keď mu vojaci už druhý raz vypálili dom, myslel si, že prišiel o celú rodinu. Bogdan a Anka, ktorú si milostivý pán Komorovský ponechal, sa však zachránili. K horde vojakov vtedy patril aj Peter, ktorý sa o tri roky ocitne v žalári na Veľkom hrade.

Pri mučení mu hrozí istá smrť. Zachráni ho Anka Smoliarová, jeho sloboda ju však stojí život. O ďalšie tri roky dôjde aj na pána Komorovského. Vojak Peter slúži v  Čiernom vojsku kráľa Mateja Korvína. Tam stretáva Ankinho brata Boguša.

Keďže Peter nezabudol na tajnú cestu, ktorou ho Anka dostala von z hradu, potajomky sa vkradne dnu a spolubojovníkom pomôže zmocniť sa naoko nedobytnej pevnosti. Spolu zničia Veľký hrad, až z neho zostanú iba ruiny.

„To za našu chalupu. To za matku. To za Anku. To za otca. To za tú temnicu,“ hovoria, keď váľajú kameň po kameni. Aj keď Komorovský stihol ujsť, Čierne vojsko sa vydáva po jeho stopách na Oravu.

Aby ho dostihla kráľova i Božia spravodlivosť. Hoci próza Anka vznikla pred takmer osemdesiatimi rokmi, je napísaná štýlom, ktorý počas posledných desaťročí opantal literárny i filmový svet spájaním viacerých príbehov rôznych postáv.

Na malej dejovej ploche sa stretajú a navzájom ovplyvňujú, až vzniká pútavý mozaikový obraz. Postavy sa v tejto Urbanovej próze výrazne nevyvíjajú a čitateľ sleduje ich počínanie iba v jednom časopriestore.

Napriek tomu sú ich charaktery vykreslené veľmi presvedčivo, s presahom na zmýšľanie a konanie ďalších postáv. Po dočítaní krátkej, ale excelentnej prózy si čitateľ kladie otázky, kam napokon viedli kroky Jura Majdiša a aké ďalšie dobrodružstvá zažili Boguš s Petrom, ale aj to, či bol Komorovský za svoje zločiny potrestaný. Ich zodpovedanie však autor ponecháva na fantázii čitateľa.

Naštartovať ju môžu aj atraktívne ilustrácie Moniky Urbanovej, spisovateľovej vnučky. Dobrou knihou potešíte dušu Spolok svätého Vojtecha ponúka v predvianočnom čase literárne klenoty, ktoré potešia nielen pod stromčekom.

Vedome sa učil radšej stiahnuť a byť tým druhým, nežiť v strachu o seba a s dôverou prijímať aj nepohodlné výzvy. Stačí stretnúť dobrého človeka, aby ste spoznali, že je pred vami aj iná cesta.

VILIAM JUDÁK: S JEZULIATKOM V SRDCI

Adventom a Vianocami čitateľskú obec v posledných rokoch sprevádzajú príbehy, ktoré zozbieral a v knižnom vydaní ponúka nitriansky biskup Viliam Judák. Okrem toho, že spríjemnia sviatočnú atmosféru, na malej literárnej ploche prinášajú dojímavé posolstvá.

K pätici publikácií Jezuliatko prichádza (2018), Jezuliatko opäť prichádza (2019), Jezuliatko medzi nami (2020), K Jezuliatku so svätožiarou (2022) a Na ceste k Jezuliatku pribudlo tento rok šieste pokračovanie obľúbených krátkych príbehov S  Jezuliatkom v srdci.

A mieri presne do čitateľovho srdca. Aj aktuálne priehrštie adventných a vianočných príbehov je plné láskavosti, múdrosti, emócií. Čitateľovi pomôžu hlbšie precítiť milostivý čas Adventného a Vianočného obdobia. Každý deň od 1. decembra do 12. januára ponúka iný príbeh.

Milé rozprávky či príbehy vychádzajúce z reálnych udalostí si žiadajú otvorenú myseľ i srdce – treba sa pri nich zamyslieť i nechať ich zarezonovať v hĺbke duše. Do kategórie príbehov, ktoré ponúkajú čitateľovi láskavé pohladenie, patrí legenda o indiánskom dievčatku a  vianočnej hviezde.

Alebo bájka o  pavúčikovi, ktorý daroval Božiemu Dieťaťu pavučinu, a tak mu nevedomky zachránil život. V publikácii sú aj veľmi vážne príbehy, pri ktorých ťažko zadržať slzy.

Ako ten, v ktorom sa odvíjajú spomienky otca študentky, ktorá zomrela 21. decembra 2023 pri streľbe na filozofickej fakulte v Prahe. Kniha S Jezuliatkom v srdci má výstižný podtitul: Vreckový sprievodca (nielen) Adventom a Vianocami. Dôraz je na slove nielen, pretože Vianocami sa nič nekončí. Pripomína to aj príbeh určený na 12. január. Okrem iného v ňom čítame: Každé Vianoce k nám prichádza sám Boh a pýta sa: „Podržal by si mi, prosím, moje Dieťa?“ a potom nám do náručia vkladá Krista. A my si kladieme otázku: „Čo budeme s týmto Dieťaťom robiť?“ Alebo ešte hlbšia otázka znie: „Kto je toto Dieťa?“ Naozaj, toto Dieťa v jasliach čoskoro vyrastie. Pozrie sa na nás z kríža a opýta sa: „Čo robíte pri jasliach? Nevidíte, že sú prázdne?“ A my sa poberieme ďalej, ako tí, čo pochopili, že Vianoce sú začiatok. (...) Prijmime ho teda zodpovedne a spolu s ním aj odkaz Vianoc i hodnoty, ktoré nám prináša Boží Syn do nášho života, aby svet v nás i okolo nás bol lepší, ľudskejší a hodnotnejší, teda Boží.