Fotograf je hľadač pokladov

Stolový kalendár Spolku svätého Vojtecha na rok 2021 zdobia vaše fotografie. Sú to zábery, ktoré v človeku vzbudzujú emócie: „Tam chcem ísť, toto miesto chcem zažiť!“ Podľa čoho si vyberáte miesta, ktoré chcete nafotiť?

Miesta sú vyberané aj presne pod­ľa toho, čo hovoríte; niekde uvidím nejaké pekné miesto: buď nejakú fotografiu na internete, alebo keď niekam idem autom a vidím peknú krajinu, ktorá ma niečím upúta.

No a v neposlednom rade si „terén“ musí odchodiť fotograf krajinár pe­šo. Jednoducho sa vyberiete do prí­rody a hľadáte pekné miesto s potenciálom – ako hľadač pokladov.

Vraciate sa na tieto krásne miesta opakovane? A robíte ďalšie snímky?

Áno. Sú miesta, ktoré majú veľký potenciál, no pri krajinárskej fotografii je to často o tom, že si tú fotografiu musíte doslova vychodiť. Chodíte na tie isté miesta x­krát, hľadáte najlepšiu kompozíciu, uhol pohľadu, ale najmä čakáte na tú povestnú čereš­ničku na torte a ňou je svetlo, ktoré dá fotografii dušu – život.

Ale ako sa hovorí, nie každý deň je nedeľa, tak­že ani každé fotenie sa nekončí krásnym záberom.

Veľakrát vstávate skoro ráno alebo uprostred noci, v zime, mraze, tme šliapete do kopca s ťaž­kým batohom, niekedy v strachu zostretnutia s divou zverou alebo túlavým psom; inokedy si zase po celodennej práci sadáte do auta s nádejou, že s počasím to vyzerá sľubne a mohla by vzniknúť pekná fotografia.

Veziete sa mnoho kilometrov, ale keď prídete na vybrané miesto, v poslednej chvíli sa „opona“ zatiahne a z fotenia nie je nič. Je to veľké cvičenie pokory, lebo ste si vedomý, že nie je vo vašich rukách to zmeniť. Na druhej strane je dobré vedieť a vidieť pri pohľade na fotografiu, čo všetko sa skrýva za jej realizáciou.

A potom príde deň, keď sa to podarí, a je to, ako keď dostanete darček: napríklad ráno, keď už stojíte na danom mieste, niekde na kopci, dole ešte celá krajina spí, všetko máte pripravené, fotoaparát s kompozíciou nastavený a zrazu ako na povel začne krajinu zalievať prvé svetlo a farby.

Je to ako zázrak, ako zrodenie nové­ho života. Napĺňa vás eufória, radosť, úžas nad krásou, stláčate spúšť so zatajeným dychom a „zmrazujete“ tento pominuteľný okamih. Akoby ste ho ukryli do svojej fotoskrinky a nesiete ho domov plný nadšenia, že sa oň podelíte so svojimi blízkymi.

Majú všetky tieto fotografie spoločného menovateľa – napríklad symboliku cesty, putovania či Boží dotyk v sile prírody?

Pokladám sa za veriaceho človeka alebo snažím sa ním byť. Každý má svoju cestu viery. Pre mňa tou najväč­šou a najdokonalejšou katedrálou je príroda a najmä hory. Tam vidím a vnímam veľkosť a dokonalosť Stvoriteľa. A aj čas uprostred nich spojený s fotografovaním je pre mňa stretnutím s Bohom.

Ak môžem, podelím sa s vami o jedno svedectvo, s ktorým sa mi zveril jeden starý pán. Vždy chodil do prírody s veľkou lupou a sledoval ňou drobný hmyz, chrobáky, motýle a rôzne stvorenia.

Neustále žasol a znovu nanovo obdivoval ich dokonalosť, detailnosť a prepracovanosť; a či veríte alebo nie, cez túto jeho skúsenosť s dokonalosťou si ho Boh priviedol k sebe. Tento pán na sklonku svojho života stretol a spoznal svojho Stvoriteľa.

Na viacerých vašich fotografiách dominuje hmla a oblaky, ktoré vytvárajú akýsi rozprávkový predel. Je to zámer a pevná súčasť vašich fotiek?

V krajinárskej fotografii sú oblaky a obloha často neoddeliteľnou súčas­ťou fotografie. V takzvanej zlatej hodinke pri východe a západe slnka sa práve obloha a oblaky krásne vyní­majú a zafarbujú do rôznych farebných impresií.

Samozrejme, hmla a inverzia sú ďalšími skvelými pomocníkmi fotografa pri jeho emočnom vyjadrení vo fotografii. Celkovo taká inverzia, ak ste nad ňou, akoby vás preniesla do iného sveta. Už tento samotný fakt dáva fotografii iný rozmer.

Rovnako pútavá v kalendári je fotka Mariánskej hory v Levoči s Tatrami. Mariánsku horu poznáme z množstva rôznych snímok. Máte pri takýchto všeobecne známych miestach ešte väčšiu tendenciu vymýšľať „iný uhol pohľadu“?

Áno, je to pre fotografa výzva. Aj keď v dnešnej dobe, keď už fotoaparát má každý, prístupný najmä v mobiloch, je to naozaj ťažké. Každý fotí a z kaž­dej možnej strany.

Na druhej strane poteší, keď napriek tomu nájdete neopozeraný pohľad na známe miesto, no najdôležitejšie, myslím si, je po­čkať na naozaj skvelé svetelné podmienky, ktoré dajú takémuto miestu neopakovateľné čaro.

Máte svoje zamilované miesta na fotenie? Také, ktoré máte nafotené počas štyroch ročných období?

Vraví sa, že najlepšie fotografie spravíte na miestach blízko vášho bydliska, lebo tieto miesta dobre poznáte, máte ich prechodené krížom-krážom a poznáte, kedy, kde a v akom smere svieti slnko.

Mám to šťastie, že bývam na nádhernom Spiši, v Spišskej Novej Vsi, ktorá je bránou do národného parku Slovenský raj, no autom mám blízko aj ďalšie skvosty, ako Tatry a Pieniny. Toto sú môjmu srdcu naozaj blízke miesta a je v nich naozaj čo fotiť.

Celé Slovensko je krásna krajina a hlavne rýchlo dostupná v zmysle, že ráno môžete fotiť východ slnka napríklad na Dobšinskom kopci v Slovenskom raji a večer už fotíte západ slnka nad Tatrami. Čo sa týka štyroch ročných období, tak ich mám nafotené z rôznych miest, ale konkrétne zjedného miesta nie.

Čím sa vám Tatry dostali pod kožu?

Tatry – to je láska na prvý pohľad. K prvému osobnému stretnutiu s nimi – myslím tým prvú serióznu túru – došlo až po skončení strednej školy, keď ma do Tatier vzal jeden starší turista, aodvtedy sa mi vryli do srdca. Ich majestátnosť, krása, veľkosť, všetky tie poklady v nich.

Stále som ich navštevoval a stále som v nich hľadal a obdivoval niečo nové. Tam sa neskôr začali aj moje fotografické začiatky, také obyčajné turistické „cvaky“, keď vyjdete na nejaký štít a na pamiatku sa na ňom odfotíte.

To potom postupne prechádzalo plynulo do toho, že som sa začal viac zaujímať aj o samotné fotografovanie, o východy a západy slnka na horách alebo v ich okolí, až sa to zlialo do jednej mozaiky. Hory sú veľkou inšpiráciou a miestom, kde sa človek cíti slobodne.

Fotíte si aj selfie – ale nie mobilom – svojím fotoaparátom?

Nie, selfie si nefotím ani mobilom, ani fotoaparátom, preto nemám skoro žiadne fotky seba samého. (Úsmev.)

Robí vám niekto spoločnosť pri fotení alebo prežívate svoje fotenie v prírode osamote?

Strieda sa to, nie je v tom nijaké pravidlo. Poznáme sa viacerí fotografi z okolia: niekedy niekto zavolá, že ideme viacerí, inokedy idem sám; teším sa, aj keď ide so mnou niektorý z mojich synov. Je to individuálne aj podľa miesta, kam sa ide, alebo podľa toho, kto má aktuálne voľný čas.

Ale každé fotenie a cesta k nemu má svoje čaro a svoj príbeh, ako aj potom vzniknutá fotografia. Keď ideme viacerí fotografi, na cieľovom mieste sa rozdelíme a každý si nájde ten svoj pohľad, to svoje vnímanie krajiny. Lebo každý je originál a každý má iný dar.

Istotne bude pre mnohých ľudí zážitkom obracať týždeň čo týždeň ďalšiu stranu v kalendári SSV, aby sa potešili nádhernou fotografiou. Čo je zážitkom pre vás?

Zážitkom pre mňa pri fotení je žasnúť nad krásou. Krásou hôr, krajiny, prírody, ale aj nad krásou človeka, ženy, dieťaťa. Keď vidím prvý lúč v krajine, keď sa dotkne vrcholu hory a zafarbí ho takou farbou, akú ani maliar nedokáže namiešať.

No aj keď vidím úsmev neznámeho človeka alebo jas v detských očiach, keď stojíte v úžase nad krásou, ktorá je okolo vás – teší ma, že ešte stále takúto krásu okolo seba máme, len treba otvoriť oči a hlavne srdce.