Monika Stacho tvorí ikony svojho života

Ako sa začal formovať váš vzťah k umeniu?

Asi už v materskej škole, keď som vymyslela srdiečkovú pohľadnicu na Deň matiek a namiesto popoludňajšieho spánku som ju musela nakresliť všetkým mamičkám detí v škôlke (smiech). Neskôr som začala chodiť na výtvarný odbor do ĽŠU a pomaly sa to u mňa rozvíjalo až po vysoké školy a terajšiu pedagogickú prax. Študovala som na VŠVU v Bratislave fotografiu a  na Akadémii umení keramiku a maľbu. Tieto odbory prepájam doteraz. Rada by som spomenula svojho najstaršieho brata, dominikána Bartolomeja, ktorému ostalo blízke maľovanie ikon. Takže umenie máme v rodine.

Vytvorili ste tabuľové maľby pre kaplnku dominikánov v Dunajskej Lužnej. Priblížite nám túto výnimočnú prácu?

Tabuľové maľby som napísala už pred dvadsiatimi rokmi počas štúdií na vysokej škole. Predlohou mi bola časť tabuľových malieb Šarišského múzea v Bardejove, ktoré sú pôvodne z Kostola sv. Demetera v Rovnom z roku 1560. Naživo som ich však prvý raz videla až toto leto. S výškou viac než meter majú obe verzie podobný rozmer. Deesis, ako sa toto zoskupenie z múzea volá, obsahuje viac postáv, ja som sa však sústredila iba na Krista na tróne, Máriu a Jána Krstiteľa, keďže rozsah a veľkosť malieb bol limitovaný priestorom kaplnky.

„Písanie ikon je práca meditatívna i náročná na čas. Ale to je vlastne zároveň aj jej výhoda.“

Monika Stacho (1977) žije a tvorí v Bratislave; na fotografických projektoch spolupracuje s manželom Ľubomírom Stachom od roku 2008; učí fotografiu a dizajn v Ústave dizajnu na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave; fotografické ikony pod názvom Okná duše dokorán vystavovala v Galérii Veritas v Košiciach, vo veži Baziliky sv. Jakuba v Levoči či na výstave Mystérium krásy – mystérium spásy na Hlohovskom zámku.

Čím je pre vás odlišné, keď tvoríte diela s čisto sakrálnou, duchovnou tematikou?

Je to činnosť kontinuálne prebiehajúca s mojou autorskou umeleckou prácou. Nesnažím sa separovať tematiky, vytváram ich spontánne a prelínajú sa. Aj keď musím priznať, že čo sa týka písania ikon, je to práca meditatívna a náročná na čas. Ale to je vlastne zároveň jej výhoda. Pre mňa je to prirodzená potreba a z času na čas sa objaví. Alebo ju prepojím s modernejším pohľadom na túto oblasť, čím sa ju snažím predstaviť širšiemu publiku divákov a takto im klásť otázky na premýšľanie.

Pochádzate zo Spiša, vo vašej tvorbe teda nachádzame aj inšpiráciu rodným krajom.

Môj život a priestor, kde som vyrastala, ma ovplyvňuje neustále. Je pre mňa základom na ďalšie fungovanie, nielen na tvorbu diel duchovnej tematiky. Aj keď musím priznať, že spišská gotika a sakrálne umenie s ňou spojené má svoj unikátny a neopakovateľný genius loci, ktorý inde vo svete nenájdeme. Aj to bol dôvod, prečo som toto leto vystavovala fotografické ikony práve vo veži Baziliky sv. Jakuba v Levoči.

Absolvovali ste dielňu tradičnej maľby ikon v Rusku v roku 1997. Čo vás priviedlo práve k ikonám?

Som vďačná, že ma vtedy do Ruska vzal môj brat Vlado a celý pobyt zabezpečil, pretože to bol skôr jeho sen. Putovali sme v malej skupine a okrem cestovania sme strávili najviac času u ikonografa Voloďu a jeho manželky Iriny v dedinke Pošupovo. Popri tvorivej práci, ktorá bola rozjímavá a tajomná, lebo nie všetky grify nám Voloďa prezradil, sme zažili niekoľko týždňov v odľahlej časti Ruska, kde sady rástli bez pomoci človeka, z černozeme vyrastali plodiny dvakrát väčšie ako u nás a dozreté jablká mali takú priehľadnú dužinu, že im bolo vidieť jadierka. Prosto to bola vtedy magická krajina. Ich pohostinnosť bola veľmi ohľaduplná k našim európskym potrebám a napriek tomu, že dedinou viedla prašná hlavná cesta, sídlil na jej konci Monastir Jána Bogoslovy s blízkym zázračným prameňom. Nebol tam ani kamenný obchod, no Voloďa bol internacionalizovaný a vlastnil zbierku platní, okrem iného aj s Karlom Gottom.

Aj ikony Moniky Stacho sú zároveň meditáciou i modlitbou. Zľava ikony Svätá Anna, „svetelná“ fotografická ikona Svätý Andrej a ikona Svätá rodina. 

Spomínali ste tajomno a rozjímanie, ktoré písanie ikon sprevádza. Práca na nich má však aj pravidlá.

Klasickí ikonografi držia pôst, modlia sa a  ikonografia farieb, kompozície a atribútov má špeciálne pravidlá, ktoré sa nesmú porušovať, čo vedie až k priamemu kopírovaniu námetov. Myslím, že v počiatkoch to tak nebolo a vznikali originálne námety podľa potrieb alebo priamo z vďaky a záležalo na autorovi, najčastejšie školenom mníchovi, ako napríklad Andrejovi Rublevovi, ako ikonu podá, napíše. Tradičný bol len spôsob výroby. Vzhľad ikony bol skôr modlitbou, aktom prepojenia medzi nebom a zemou. V súčasnosti vnímame ikony najmä ako umelecké dielo, čo nám priniesla dnešná doba, aj keď ich posvätnou úlohou naďalej ostáva ochrana.

Vo vašom portfóliu nájdeme tiež fotografické ikony. Povedzte nám o nich viac.

V cykle pod názvom Opri sa o mňa používam klasické umelecké stratégie a experimentujem s fotografickým médiom. Začínala som prevodom klasických, nájdených námetov ikon. Využívala som analógovú fotografickú techniku priamo na preglejke, čím vznikali „svetlom“ písané ikony. Prebiehal teda klasický fotografický analógový proces vyvolávania obrazu priamo na dreve. Slúžili ako dary rodine a ľuďom v mojom najbližšom okolí, takže som takúto svetlom písanú ikonu vytvárala vždy niekomu konkrétnemu a námetom mi bol svätec, patrón jeho mena. Tieto fotografické ikony mali cestovné rozmery.

Ako príbeh fotografických ikon pokračoval?

Projekt sa vyvíjal a na jeho výstavné verzie s tabuľami s rozmermi 72 × 60 cm som nafotografovala skutočných ľudí – opäť mojich blízkych, ktorí predstavovali v klasickej pozícii toho-ktorého svätého podľa ich mena a boli jeho súčasnou verziou. Tu som upustila od tradičného spôsobu písania ikon a nahradila ho, dalo by sa povedať, renesančným spôsobom, keď predlohami svätých boli často obyčajní ľudia, napríklad ako u Caravaggia. Vtedy dokonca pochádzali z nižších vrstiev, aby maliar podporil autentickosť výjavu zo života svätého. Drevo, ktoré používam, je bez povrchovej úpravy, aby som podporila našu jednotu vychádzajúcu z prírody, a redukovanú čiernobielu fotografiu dopĺňa iba zlátená svätožiara. Po niekoľkých výstavách tejto série som si uvedomila, že súbor v podstate predstavuje mojich blízkych, rodinu a známych – „ikony môjho života“. Ide o moje blízke okolie pripomínajúce tiež obdobie pandémie, po ktorej skončení tieto fotografické ikony vznikli.

Máte pred sebou nejaký zatiaľ nesplnený cieľ v oblasti tvorby klasických alebo fotografických ikon?

Spomínaný cyklus je pre mňa v tejto dobe ukončený, ale určite by som rada prijala realizáciu do verejného priestoru, to by ma veľmi motivovalo. Rovnako neuzatváram túto oblasť ani pre jej technickú či obsahovú časť, pretože sa v tomto námete dá pokračovať mnohými smermi. V lete som sa totiž začala zaoberať kyanotypiou, čo je fotografická technika založená na svetlocitlivosti železitých solí, a určite s ňou budem rada experimentovať, zatiaľ však forma výsledku nie je jasná, keďže stojím na počiatku.

S manželom Ľubomírom sa navzájom inšpirujete svojou prácou, čoho výsledkom sú aj spoločné projekty.

Manželovi som veľmi vďačná za každú podporu v mojej práci, ale aj za dlhoročné možnosti spolupráce s ním, z ktorých som sa veľa naučila. Priznávam však, že skĺbiť ich s bežným životom je často v rodine veľmi náročné. Musím ale povedať, že s odstupom času, lebo je to už šestnásť rokov, čo spolupracujeme ako umelecká dvojica, sme vyprodukovali mnoho náročných projektov. Lebo dvaja sú vždy viac ako jeden a spoločné sily sú tak zdvojnásobené. Dvaja tiež rýchlejšie vyriešia prichádzajúce problémy, takže táto súčinnosť je obojstranne osožná. Svoju prácu mu ukazujem väčšinou, keď je hotová, keďže je kontinuálne pohltený vlastnými projektmi, ale v prípade potreby sa s ním poradím, veď je to moja najbližšia osoba.

Vnímate prácu na umeleckom stvárnení náboženských tém ako modlitbu alebo ako priestor na intenzívnejšie uvažovanie nad zmyslom života?

Myslím, že oboje. Pri ikonách je to skôr spirituálna modlitba, aj keď sa nachádzate v priestore s výsledkom. Ostatne, pri každej umeleckej práci sa núka premýšľanie nad zmyslom života. Naše náboženstvo a viera, ak sa ich snažíme žiť, sú našou súčasťou počas celého dňa, alebo by mali byť. To, ako o svojej práci a o živote premýšľame pri bežných úkonoch, odzrkadľuje našu podstatu.