Nová kniha o samizdate zhŕňa najnovšie poznatky a nastoľuje trefné otázky

Samizdat spracoval už v prvej zo svojich publikácií Svetlo z podzemia (1997). Nová kniha Éra samizdatu sa sústreďuje na to, čo zhŕňa podtitul: Spoločenstvo Fatima a samizdat v rokoch 1974 – 1989 (Ústav pamäti národa, Bratislava 2019).

Viac než dvadsaťročný odstup autor využil na zmapovanie iných publikácií a článkov, ktoré medzitým vyšli, a najmä na podrobné štúdium archívov Ústavu pamäti národa založeného v roku 2003.

Práve bohatý poznámkový aparát a množstvo odkazov na azda všetky zdroje, ktoré možno k slovenskému náboženskému samizdatu vyhľadať, významne posúvajú Šimulčíkovo bádanie dopredu.

Spoločenstvo Fatima priamo zastrešovalo 20 percent samizdatov a nepriamo až 40 percent. Navyše, do tohto „balíka“ patrili tie najznámejšie a najrozšírenejšie samizdaty ako Náboženstvo a súčasnosť, Príloha mladých NaS, Rodinné spoločenstvo, Katolícky mesačník, Zrno.

Autor sa systematicky venuje samotnému spoločenstvu, jednotlivým časopisom, procesu a dobovému „koloritu“ ich tvorby, ich vydavateľom, autorom, spolupracovníkom. Ku každému spomenutému aktivistovi pripája medailón.

Nová kniha je tak zároveň pamätníkom, vzdáva hold mnohým odvážnym a obetavým slovenským katolíkom, sleduje ich ďalšie osudy.

Práve osobná statočnosť, ochota riskovať a nemalá obeta času a síl dýchajú zo stránok knihy na čitateľa ako odkaz minulosti a povzbudenie do prítomnosti.

Ján Šimulčík na jednom mieste priamo polemizuje s tvrdením Martina M. Šimečku, ktorý samizdatovým autorom vyčítal zbabelosť a nedostatok akejsi občianskej viery v silu napísaného slova za to, že sa často odmietali podpisovať vlastnými menami a využívali pseudonymy.

Ján Šimulčík zdôvodňuje, že ich mená svietili pred očami ŠtB pri mnohých iných príležitostiach: na petíciách, na púťach či zhromaždeniach na súdnych procesoch. Otázka pseudonymov je širšia, okrem iného chránili samotný samizdat a jeho čitateľov.

V súvislosti s odvahou a dobrodružnou vynaliezavosťou vydavateľov však sám autor kladie zaujímavú otázku o nedostatku autorov. Prvých mala podzemná Cirkev na Slovensku dosť a robia jej česť. Druhých bol nedostatok. Akoby si mysliteľov, schopných priniesť zaujímavý obsah, nevychovala.

Podobne sa autor predhovoru ku knihe Vladimír Palko pýta, prečo sa statoční kresťania z éry tajnej Cirkvi po roku 1989 väčšmi nepresadzovali v politike. Akoby intelektuálne elity ochotné prezentovať sa vo verejnom priestore nevyrástli.

Na takéto a podobné otázky kniha nemá ambíciu odpovedať. Ponúka však každému na zamyslenie dostatok faktografického materiálu.

Približne polovicu publikácie (120 strán) tvorí autorský text, druhú polovicu prílohy reprodukujúce po jednom čísle z piatich samizdatov a na 60 stranách autor ponúka kvalitne vytlačené farebné portréty jednotlivých zaangažovaných osobností a iné dobové fotografie. Publikáciu dopĺňa podrobný menný register.

Éra samizdatu určite patrí do príručnej knižnice slovenského katolíka. Svoju misiu splní, najmä ak okrem zaujímavých informácií a poučenia vloží čitateľovi do hlavy aj chrobáka, ktorému dal Vladimír Palko podobu otázky: „Kedy slovenské kresťanstvo zopakuje ono veľké vzopätie z dejín tajnej Cirkvi?“