Poďme šmátrať do širočiny

Trnavská skupina. V slovenských literárnych kruhoch pojem, pre väčšinové obyvateľstvo takmer úplná neznáma. 

Tvorba konkretistov pre niektorých fajnšmekrov patrí k tej, ktorá sa vrýva pod kožu – a zavše aj do srdca. Vábi interpretovať, filozofovať, no najmä degustovať. Obrazy, zvuky, vône, zážitky, spomienky, sny.

Otvára brány tam, kde „stratil sa kľúčik od reči“ - ako zaveršoval ten, čo sypal „soľ do zmyslov“. Ján Stacho.

Tentoraz predstavený cez svoje vlastné verše v divadelnej hre, ak tak možno nazvať Šmátranie v širočine, ktoré (výstižnými slovami anotácie) „vovedie diváka do sveta samcov, šamanov, otcov, synov, mužov, básnikov, jednoducho do života potomstva Adamovho. Tam, kde sa potom odohráva to napínavé stretnutie medzi životom a smrťou, medzi vášňou a zmyselnosťou, medzi ženou a mužom, láskou a bolesťou, vierou i nevierou.“

O mužovi 
Vonkajšiu formu vnútornému životu muža dali herci Ján Gallovič a Juraj Hrčka. Žiaden dej; recitácia. Žiadne kulisy; temnota. Žiadne postavy; archetypy. Možno ani to nie. Možno dve podoby jednej duše. Človečej, ale najmä mužskej. Aj keď nie explicitne. 

Niet tu veľmi čo recenzovať – každý si v hre nájde, čo chce. Čo už dlhšie hľadá. Čo bude schopný a ochotný nájsť. 

Je to predstavenie, z ktorého sa neodnáša v hlave dej a zápletky a hľadanie paralel s vlastným osudom – „iba“ dojmy, pocity, emócie. Pohladené a možno vydrásané.

Alebo – aj to sa pokojne môže stať – absolútne nedotknuté. 

Stacho nie je pre všetkých ani na papieri – nieto ešte na doskách. Šmátranie v širočine jeho tvorbu v istom zmysle vizualizuje, no nesprístupňuje. 

V dobrom aj v zlom – je elitárske. 

Pre koho vlastne je
Možno toto dielo ocení literárny pôžitkár. Milovník poézie. Milovník Stachovej poézie. 

Možno toto dielo ocení hľadač podstaty, ktorý všetko dejové beztak považuje len za masku, za ktorou sa skrýva a postupne odhaľuje dôležité. 

Možno toto dielo ocení divák, u ktorého tiež „prišiel čas hromadenia a búrenia sa plynov, sputnaných pod starú klenbu suda“.

Možno toto dielo ocení kritika aj nejaká tá porota. 

Celkom určite ho však neocení väčšinový divák. 

Réžia v rukách ženy
Stachova poézia (hoci písaná poväčšine voľným veršom) je dostatočne zvukomalebná, rytmizovamá, anaforická. Na divadelných doskách to podčiarkuje hudobný podmaz Kamila Mikulčíka. Odznetému nepridáva len atmosféru, ale možno aj nové interpretačné vrstvy. 

Prekvapí (?), že réžie sa ujala žena. Soňa Ferancová sa ešte v roku 2016 v istom rozhovore vyjadrila, že by ju celkom zaujímalo narodiť sa ako muž.

V Šmátraní v širočine sa jej tento sen v určitom zmysle splnil; azda si naplno užila objavovanie, skúmanie a približovanie onoho muža (Stacha? Alebo naozaj jedného vo všetkých prítomného muža?).

Muža, „ktorý zišiel z krvi, prekročil brány z elektrického bronzu; kráča“. Ten „muž ešte pred bránami. A pohyb smerom do seba“. 

A len potom – aj k iným.