Putujeme galériou hodín

Múzeu hodín bolo v sobotu 15. decembra dožičených 30 minút slávy.

Pri príležitosti osláv 150. výročia Múzea mesta Bratislavy sa vo Faustovej sieni Starej radnice uskutočnilo jeho predstavenie za prítomnosti moderátorky Patrície Garajovej Jariabkovej a historičky umenia Zuzany Francovej.

Návštevníci sa po prezentácii presunuli do priestorov Múzea hodín, kde spoločne prešli časový úsek od 2. polovice 17. storočia až do začiatku 20. storočia.

Vrátili sa v čase, nadýchali sa atmosféry minulých storočí, obzreli si predkov svojich súčasných hodín a spoznali veľmi špecializovaný druh umeleckého remesla – hodinárstvo. 

Veď za každými hodinami sa skrýva niekoľko hodín tvrdej práce vyžadujúcej si zručnosť a um majstra.

Dom u Dobrého pastiera

To je názov pamiatky, ku ktorej si vybudoval vzťah už nejeden Bratislavčan. Zaujme, očarí, je fotogenická, miniatúrna a vo svojom komornom vnútri skrýva niekoľko pozoruhodných ručičkových exponátov. 

Avšak nebolo to vždy takto – v budove sa múzeum otvorilo v roku 1974, takmer 200 rokov od prvej písomnej zmienky o dome (1778). Dovtedy sa tam nenachádzalo hodinárstvo ani tam nebýval žiaden majster hodinár, hoci ich koncentrácia v hlavnom meste bola v období od 16. do 19. storočia naobyčajne vysoká.

Budova bola obytná, suterén a prízemie slúžili na obchodnícku činnosť – bol tam napríklad výčap, obchod s tabakovými výrobkami a od 90. rokov 19. storočia až do vypuknutia 1. svetovej vojny predaj galantérneho tovaru.

Z pôvodného interiéru sa nič nezachovalo.

Zaujímavosťou exteriéru je detail iluzívneho okna s farebnou reliéfnou kvetinovou výzdobou.

Podľa slov Zuzany Francovej je v hlavnom meste jediným zachovaným oknom svojho druhu.

S hodinami to začalo takto

Kedysi boli znakom bohatstva, časom sa sprístupnili širšej verejnosti a dnes sú už samozrejmosťou... aj keď sa z našich zápästí už postupne vytrácajú a nahrádzajú ich digitálne číslice na smartfónoch.

Prvé hodiny sa objavili už v staroveku. Ľudia jednoducho dospeli k tomu, že potrebujú zisťovať čas; spočiatku to robili len podľa Slnka, Mesiaca a hviezd.

Epochu hodín odštartovali napokon hodiny slnečné. Súbežne s nimi vznikali pieskové presýpacie a vodné hodiny.

Veľkú kapitolu predstavujú hodiny mechanické, ktoré sa začali objavovať v stredoveku na kostolných alebo mestských vežiach, bránach, radniciach a v Múzeu hodín majú nad ostatnými prevahu.

Väčšina z nich je dokonca bratislavského pôvodu.

V priebehu ďalších storočí prešli mechanické hodiny zložitým technickým vývojom. Presnosť bola stále viac potrebná, a tak k minútovej ručičke postupne pribudla aj sekundová, rímske číslice nahradili arabské.

Najdiskutabilnejšie

V múzeu sú jediným exeplárom svojho druhu, s najväčšou pravdepodobnosťou majú slovenský pôvod a nie každý im porozumie – štvordielne presýpacie hodiny s drevenou konštrukciou.

Prečo 4 nádoby? Načo 4 presýpacie hodiny? Nuž, rozmýšľajte. Ešte chvíľu... správne.

Každá presýpacia časť je určená na meranie jedného časového úseku – štvrť, pol, trištvrte, celá – 4 presýpacie nádoby v jednom.

Pôvodne boli zrejme celofarebné, no keďže zub času pôsobí aj na hodinách, farebnosť sa vo svojej pôvodnej podobe už nezachovala.

Najhonosnejšie

Pravdepodobne najviac obdivovaný exponát v celom múzeu je uložený na rovnako honosnej a obdivovanej komode. Tá s hodinami však priamo nesúvisí, aj keď mohli byť na podobnom „podstavci“ niekedy uložené.

Hodinový stroj zhotovil známy bratislavský hodinár Jakub (Jakob) Guldan. Je vmontovaný do bohato zdobenej skrinky s klasicistickými prvkami, ktorá je dielom neznámeho rezbára (až sochára).

Svojou detailnou prácou pripomína pominuteľnosť ľudského života.

Žena s dieťaťom na jednej, suchý strom na druhej strane.

Symbolom deštrukcie a zubu času je aj na vrchole znázornený antický boh času Chronos. A podľa starých fotografií bol súčasťou hodín aj ďalší odkaz na pominuteľnosť - chlapec vyfukujúci bubliny.

Podľa slov Zuzany Francovej boli takéto motívy v minulosti na hodinách zobrazované dosť často.

Najmenej typické

Aj hodiny podliehajú móde a od neskorých 20. až do 60. rokov 19. storočia sa s obľubou vkladali do maľovanej architektúry obrazu, často spolu s klinčekovým hracím strojom.

Jedny hracie obrazové hodiny nachádzajúce sa na najvyššom poschodí múzea poskytujú pohľad na hlavné mesto z petržalskej strany Dunaja, aj keď neznámy s grafickou predlohou Rakúšana Jakoba Alta naložil voľne a nezachytil všetko do posledného detailu.

Najromantickejšie

Ukrývajú symbol lásky a vernosti. Sú svadobné, súvisia s prominentným párom a zdobí ich maľovaná výzdoba.

Nad hodinovým strojom sú dva reliéfy – s portrétmi manželského páru a s dvoma holubicami.

Do múzea boli kúpené, vyhotovil ich majster žijúci a pôsobiaci v Šoproni.