O svoje osobné spomienky na vzácnu osobnosť básnika a prekladateľa Viliama Turčányho, ktorý zomrel 10. mája, sa podelil riaditeľ Spolku svätého Vojtecha Ivan Šulík a PR manažérka Spolku svätého Vojtecha Martina Grochálová.

Obecenstvo organových koncertov sa vždy poteší, ak umelec zaradí do repertoáru improvizáciu alebo ňou prekvapí na záver ako prídavok.

Na jar roku 1896, teda pred 125 rokmi, vyšiel v Krakove román Henryka Sienkiewicza Quo vadis. Kniha mala okamžitý úspech, čo bolo spôsobené najmä tým, že čitatelia už poznali jej obsah, keďže bola po častiach vydaná v periodikách – vo varšavskom Gazeta Polska, krakovskom Czas a poznanskom Dziennik Poznański.

Stretla som v živote množstvo ľudí – slávnych, známych, osobnosti, celebrity. Stretnutie s majstrom Viliamom Turčánym však bolo osobité. Spoznala som niekoho, o koho existencii som vedela z učebníc. Fakt, že je to legenda slovenskej prekladovej tvorby, bol druhoradý. V prvom rade bol Vilko – ako sme ho v redakcii familiárne volali – človek. Obyčajný, normálny, slušný a najmä dobrotlivý človek. A ešte: bol hlboko veriaci.

Životné a umelecké cesty sochára Alexandra Trizuljaka (15. máj 1921 – 15. október 1990) boli poznačené dobou, v ktorej žil, formované osobnosťami z prostredia katolíckej inteligencie i zo sveta umenia. Vnútornou hybnou silou mu však bola láska: k rodine, životu, spoločnosti, práci, vlasti a predovšetkým k Bohu.