Ako Manzi uvažuje o smrti

„Kto je ten páter?“ spýtal sa Manzi. „Je to páter, ktorý odpovedal na Božie volanie,“ odvetil som mu. Ak chceme v rwandskom jazyku vyjadriť, že osoba zomrela, povieme yarapfuye („zomrela“) alebo existuje ešte ďalší výraz, ktorý sa často používa, a to yitabye Imana (doslova „odpovedala Bohu“).

„Pomodlím sa za neho, aby sa mu dobre vzkriesilo,“ povedal Manzi. Keď spomínam na zosnulých, bežne sa za nich aj pomodlím. Priznám sa však, že v spojitosti so zosnulými mi doposiaľ nenapadlo modliť sa za ich vzkriesenie: „Aby sa im dobre vzkriesilo.“

AKO PÔJDEM DO NEBA

S Leocadie, sociálnou pracovníčkou nášho centra, sme sa rozprávali o deťoch, ich životných príbehoch a budúcnosti. Deťom sa práve skončil čas doučovania. Manzi, milý chlapec s veľmi sympatickým pohľadom v tvári, ktorý k nám prišiel len pred tromi mesiacmi, kráčal v tom čase po chodníku okolo kancelárie.

Leocadie naňho zavolala a on vošiel dnu. „Ako sa máš?“ pýta sa ho sociálna pracovníčka. „Dobre,“ odpovedá Manzi. „Včera v triede písali číslice do 100 a Manzi to zvládol na výbornú,“ vraví mi sociálna pracovníčka.

„Je to šikovný a dobrý chlapec. Máš tu cukrík? Mala by si mu jeden dať,“ povedal som kolegyni, aby som ho povzbudil. Rwandské mená majú v miestnom jazyku vždy nejaký význam. Keď rodičia dávajú meno dieťaťu, často tak opisujú situáciu, v akej sa dieťa narodilo.

Inokedy prostredníctvom mena vyrieknu prianie pre dieťa do budúcnosti. Rwandské meno Manzi je bohaté na interpretáciu. Označuje vonkajšiu krásu, to, čo je na pohľad pekné, ale vyjadruje tiež vnútornú čistotu, priezračnosť, dobrotu. S Leocadie sme aj v prítomnosti chlapca naďalej pokračovali v našej debate.

V istej chvíli som si všimol, ako sa Manzi pozerá jedným smerom a intenzívne nad niečím rozmýšľa. Mihnutím oka a s úsmevom som upozornil Leocadie. „Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa Leocadie.

Pár sekúnd bol ticho a potom Manzi povedal: „Premýšľam, ako pôjdem do neba.“ „Chceš ísť do neba?“ „Áno,“ odpovedal Manzi. „A budeš tam mať čo jesť? Dajú ti tam ryžu, ktorú máš tak rád?“ pokračovala milo Leocadie. „V nebi nejedia,“ reaguje Manzi.

Obaja sme boli prekvapení Manziho poznaním nadpozemského života. V centre je s nami pomerne krátko a predtým žil na ulici, kde nemal ako získať tieto vedomosti. „Ako vieš, že v nebi nejedia?“ pokračuje v prívetivom dialógu Leocadie. „Bruno mi to povedal,“ odpovedá Manzi.

Bruno je jeho o tri roky starší brat, ktorého má Manzi veľmi rád a ktorý ho v mnohých veciach usmerňuje. Keď s deťmi v centre slávime Eucharistiu, niekedy v homíliách rozprávam o nebi a opisujem ho jednoducho ako večné blaho, pokoj, ktorý nás čaká po smrti.

Nikdy však nezachádzam do detailov jeho fungovania. Žeby to deťom stačilo na to, aby prišli k záveru, že jedáleň tam nie je? Asi áno. Neviem. Hoci sa to nestalo prvýkrát, vždy je pre mňa úžasné odhaliť, nad čím sa deti dokážu zamýšľať. Považujem za veľké privilégium, že môžem byť s nimi.

Deti hrajú pexeso, Manzi je druhý sprava. Snímka: Vlastimil Chovanec

BOŽÍ OCHRANCA

Poobede v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých sme s deťmi išli na cintorín. Pomodlili sme sa a deti položili na hroby kvety, ktoré nazbierali v záhrade. Na cintoríne, ktorý je v areáli nášho centra, je dvanásť hrobov. Keď sme skončili, skupinka piatich detí ma odprevadila k domu.

Sadli sme si na múrik a rozprávali sa. Po chvíli som v diaľke zazrel Manziho. Zdalo sa mi, akoby sa ostýchal priblížiť, a preto som naňho zavolal. Hneď zareagoval a prišiel k nám do skupinky. Ráno počas slávenia Eucharistie som postrehol, ako hlboko bol zamyslený.

Zo skúsenosti viem, že jeho úvahy nie sú povrchné, a tak som sa ho spýtal, nad čím premýšľal. „Premýšľal som, ako zomriem,“ odpovedal mi osemročný štupeľ. Sedemnásťročný Kevin, ktorého Manziho odpoveď prekvapila tak ako mňa, vstúpil do dialógu a kamarátsky sa ho spýtal: „A ako zomrieš?“

„Keď vyznám svoje hriechy, pôjdem do neba. Ak ich nevyznám, zomriem,“ hovorí mu Manzi. „A čo budeš robiť v nebi?“ „Budem ochranca Boha, budem mu pomáhať a modliť sa za zosnulých,“ odvetil chlapec.