Corrie ten Boomová, príbeh o láske a svetle

Corrie ten Boomová prežila pohnutý život. Narodila sa 15. apríla 1892 v hlboko veriacej, kresťansko-kalvínskej rodine. V roku 1940 po okupácii Holandska Nemeckom okamžite zakázali činnosť duchovného Klubu ten Boomovcov. V roku 1942 sa celá rodina zapojila do podzemného hnutia.

Ukrývali židovských utečencov a 28. marca 1944 celú rodinu ten Boomovcov na základe udania zatkli. Skončili v koncentračnom tábore v Ravensbrücku. Corrie prepustili v roku 1944, všetci jej príbuzní v tábore zahynuli.

Ako uviedla po rokoch, jej prepustenie z tábora muselo byť asi administratívnou chybou, pretože všetky väzenkyne jej veku postrieľali. Po vojne sa vrátila do Holandska a potom začala po celom svete kázať o kresťanstve, láske a odpustení.

O odpustení, na ktoré človek sám nemá silu. Múzeum v  Haarleme, kde sa narodila, je pomenované po nej. Možno tam objaviť knihy, ktoré napísala, fotografie, cenné posolstvá aj pre súčasnosť. Zomrela v USA ako 91-ročná v deň svojich narodenín. V roku 1967 jej udelili titul Spravodlivý medzi národmi.

Podaj mi ruku, všetko odpúšťam

„Ešte skôr než som odišla z koncentračného tábora, vedela som, že mojím zamestnaním bude pomáhať ľuďom, ktorí stratili cestu,“ napísala v knihe Tulákom pre Krista.

Priznala sa, že najťažšie lekcie života utŕžila v úzkej cele vo väzení a neskôr medzi plotmi s ostnatým drôtom nabitým elektrickým prúdom v Ravensbrücku, kde zahynulo viac než 96-tisíc žien. Na svojich cestách spomínala príhodu, ako ju bývalý dozorca z  koncentračného tábora prosil o odpustenie.

„V mojom srdci sa ozvala horkosť. Spomenula som si, ako veľmi trpela moja umierajúca sestra v tábore. Ale vedela som, že neodpustenie by mi ublížilo viac než bič dozorcu.

Vykríkla som k Pánovi: Pane, ďakujem ti za text Listu Rimanom: ,Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali‘ (Rim 5, 5). Ďakujem ti, že tvoja láska môže vo mne urobiť to, čo ja nedokážem. V tej chvíli mnou prešiel veľký prúd lásky a povedala som: Brat, podaj mi ruku.

Všetko odpúšťam.“ Touto príhodou zmenila život istému politickému väzňovi v Afrike, ktorý nenávidel všetkých, čo ho dostali za mreže. Nedokázal odpustiť. Keď mu Corrie porozprávala spomínanú príhodu, dodala: „Ja som odpustenia nebola schopná. Urobil to Ježiš vo mne. Chápete?

Nikdy sa nedotýkate oceánu Božej lásky tak veľmi, ako keď milujete svojich nepriateľov.“ Muž počúval a neskôr poslal svojej žene odkaz: „Nemaj v nenávisti ľudí, ktorí ma sem dostali. Odpusť im. Ja to nedokážem, ani ty, ale môže to urobiť Ježiš v nás.“

Zoči-voči nahnevaným mužom

Corrie ten Boomová celé svoje imanie vtesnala do kufrov, len aby ľuďom ohlasovala, že Ježiš Kristus je živý. Svedčila v  šesťdesiatich krajinách a išla svedčiť aj do väzení.

Za najstrašnejšie označila to v Rwande. Oči väzňov jej pripomenuli koncentračný tábor, ich pohľady odrážali zlosť a zúfalstvo. „Pane,“ modlila sa, „na túto temnotu nestačím.“

Vtom pocítila vnuknutie, aby použila citát z listu apoštola Pavla Galaťanom: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť...“ (Gal 5, 22). „Radosť? V týchto podmienkach?“ pýtala sa. Potom si spomenula, čo povedal Nehemiáš: „Radosť v Pánovi je vaša sila“ (Neh 8, 10).

A tak tvrdým chlapom hovorila o radosti, ktorú dáva Ježiš. Spomínala, čo prežila v koncentračnom tábore, kde nemali mená a kde bol ranný nástup najťažšou chvíľou dňa, lebo o pol piatej museli v mrazivom chlade nastúpiť po stovkách pred baraky, pričom nástup trval niekedy aj tri hodiny a ľadový vietor im fúkal do tvárí.

Keď pozrela na mužov, ich tváre už neboli plné zloby. Počúvali ju. A  ona im pripomenula Ježišove slová: „Stojím pri dverách vášho srdca a klopem. Kto počuje môj hlas a otvorí mi, k tomu vojdem…

Tento Ježiš vás miluje a chce vám dať radosť uprostred blata. Kto je ochotný, zdvihnite ruku,“ vyzvala mužov. Všetci zdvihli ruky.

Boh má pre nás plány, nie problémy

Corrie sa v svojej námahe pre Krista nikdy nezastavila. „Stále idem ďalej. Lebo máme národom čo rozprávať: príbeh o láske a svetle. Boh má pre náš život plány, nie problémy.“ Aj svoj presun z holandského väzenia do nemeckého koncentračného tábora videla podobne.

Lebo práve tam popri všetkej hrôze našla mnoho väzenkýň, ktoré nikdy nepočuli o Ježišovi Kristovi. „Keby Boh nepoužil moju sestru a mňa k tomu, aby sme ich k nemu priviedli, nikdy by o ňom nepočuli.

Mnohé zomreli alebo boli usmrtené, ale mnohé umierali s Ježišovým menom na perách. Ony všetky stáli za naše utrpenie.“