Končí sa misia medzi anjelmi

Centrum pre deti choré na aids v Barbertone poznáme na Slovensku predovšetkým vďaka dokumentu Mareka Poláčka Anjeli. Sestry v misii totiž pripravovali zomierajúce deti na cestu k nebeskému Otcovi tak, že im hovorili: „Čoskoro sa staneš anjelom.“

Zo začiatku to bolo podľa slov sr. Františky veľmi krásne a ľahké. „Raz mi jeden chlapček povedal: ,Františka, a kedy už príde ten anjel? Mám hrozné bolesti.’ A ja som mu odvetila: ,O chvíľočku.’“ Dnes to už také jednoduché nie je, pretože deti vedia, čo to znamená, keď im povedia, že budú anjelmi, a oponujú: „Ale ja ešte nechcem byť anjelom.“ Sestra Františka skúšala reagovať aj na to: „No dobre, pozri sa, aká je tu tma. Povieš Pánovi, aby ťa urobil hviezdou, ktorá bude žiariť.“

Lenže deti odmietajú aj to. Chcú žiť. Pripraviť ich na smrť je dnes omnoho ťažšie.

Keď sestry otvárali barbertonské centrum, predpokladali, že deti s HIV alebo aidsom, ktoré v ňom budú, do troch rokov zomrú. Netušili, že sa dožijú dospelosti. Vďaka napredujúcej liečbe a kvalitnej starostlivosti prežili, a hoci s ťažkosťami, predsa žijú ďalej. „To znamená, že teraz sa o tieto deti musíme postarať,“ vysvetľuje sr. Františka.

Chudoba uprostred zlata 
Najnáročnejšie je podľa slovenskej františkánky zabezpečiť to, aby deti prežili, aj keď odídu z centra, čo sa ukazuje ako veľký problém. Sestry v centre dbajú okrem liekov na výživnú stravu, bohatú na proteíny. Keď však deti odídu k rodine, žijú prevažne na jednej potravine, schudnú, sú podvyživené a ich stav sa prudko zhoršuje.

Situácia mnohých rodín je veľmi zlá. Sociálna nespravodlivosť sa za posledné roky ešte prehĺbila, v krajine preto dochádza k veľkej nespokojnosti a štrajkom. Vláda síce miestnym černošským obyvateľom postavila domy, ale nemajú prácu, a tak nemajú z čoho žiť. Hoci ľudia chorí na aids dostávajú od štátu antiretrovirálne lieky, potrebujú aj dostatok živín a pestrú stravu.

A tak sestry hľadajú možnosti, ako deťom zabezpečiť budúcnosť i v dospelosti. Na základe projektov, ktoré píšu, získavajú podporu z Pápežských misijných diel, z európskych krajín i zo Spojených štátov amerických (USA), ale o pomoc žiadajú aj okolité bane. „Oblasť, kde žijeme, je veľmi bohatá. Je tu sedem baní, v ktorých sa ťaží zlato. A ľudia zomierajú od hladu,“ hovorí so smútkom v hlase sr. Františka.

Tento rok čaká sestry františkánky v Barbertone jedna veľká zmena. „Pripravujeme sa na to, že misiu odovzdáme miestnym obyvateľom, pretože starneme, naše sestry z Indie dlho čakajú na pracovné povolenie a ani v Spojených štátoch amerických (USA) či Európe nemáme sestry, ktoré by prišli na ich miesto. Centrum preto pravdepodobne odovzdáme miestnym laikom, ktorých už na to pripravujeme, a misiu prevezmú sestry z africkej Kongregácie dcér Panny Márie,“ prezrádza slovenská misionárka.

Pred sestrou Františkou i ďalšími sestrami z misie leží momentálne zákruta. Nevedia, čo je za ňou a aké bude ich ďalšie poslanie, s vďakou však pozerajú na tri desaťročia, počas ktorých stáli verne a s láskou pri tých najchudobnejších z chudobných.

Na správnom mieste 
Ťažkou skúškou prešla sr. Františka aj minulý rok. Hoci sa sestry v misii deň čo deň stretávajú so zomieraním, náhla smrť Františkinej netere Danice Olexovej pri leteckom nešťastí v Etiópii v marci minulého roka ich všetkých hlboko zasiahla.

„Mám krásny vzťah k sestre smrti, za tie roky som si k nej vybudovala vzťah ako k priateľke. Za dvadsať rokov v misii zomrelo 785 dospelých a vyše sto detí, ale v tomto prípade som si povedala: ,Takto si ma dobehla. Zobrala si mi niekoho, kto mi bol veľmi drahý.’

Na druhej strane som vedela, že Boh všetko koná z lásky, aj keď to možno nechápeme,“ hovorí s pohnutím v hlase sestra Františka, a práve tento postoj pomohol, aby sa s Danicinou smrťou dokázali vyrovnať aj deti a mladí v misii, pre ktorých mnoho znamenala.

Po Danici zostali v misii a centre krásne nástenné maľby, ale aj hlboké stopy v ľudských srdciach. Na konci minulého roka sa dokonca prišla s misiou rozlúčiť, pretože sestry už v tom čase vedeli, že z Južnej Afriky odídu. Keďže Barberton posledných dvadsať rokov pravidelne navštevovala, poznala všetky deti i mladých z centra, venovala sa im a povzbudzovala ich.

„Keby nebolo Danice, nikdy by som nebola učiteľkou v materskej škole. Ona ma stále podporovala a nabádala ma, aby som sa nevzdávala a hľadala cestu, ako naplniť svoj sen. Bola mojou najlepšou kamarátkou a dnes učím to, čo ona naučila mňa, svoje dve malé deti i deti v škôlke, kde pracujem,“ povedala mladá žena Julia Sambo.

A keďže Danicu považovali za súčasť Misie sv. Jána, pripravili spoločne aj poslednú rozlúčku. „Pozvali sme všetkých priateľov z misie i okolia. Mali sme pobožnosť a potom pohostenie. Bolo to krásne, každý napokon odišiel naplnený radosťou, lebo sme vedeli, že Danica je na správnom mieste.“

Deti i sestry sa na pamiatku Danice i detí, ktoré v centre zomreli na aids, rozhodli vybudovať park so vzácnymi stromami. Pracujú na tom všetci z misie i miestni ľudia. Park spomienok, ako ho nazvali, by mal byť dokončený do marca tohto roka. Opice, ktoré Danica tak rada fotografovala, ho už navštevujú.