Odvážni svedkovia viery z Damasku

Prítomnosť Rádu menších bratov v Sýrii úzko súvisí s poslaním ochraňovať posvätné miesta vo Svätej zemi. Od 16. storočia zakladali františkáni na rôznych miestach kláštory a pri nich školy. Podobne postavili školu v sýrskej metropole Damasku, kde bol kláštor i kostol vo štvrti Bab Tuma, Tomášova brána, zasvätený Obráteniu svätého Pavla.

Veľká časť rehoľníkov pochádzala zo Španielska. Zákony tam výrazne obmedzili apoštolát starobylých rehoľných rádov, preto sa františkánski predstavení rozhodli sústrediť na misie. Pôsobili najmä vo Svätej zemi a Sýrii.

Bratia mali spolupracovníkov aj medzi maronitskými kresťanmi. Maronitská cirkev je jedna z  východných cirkví, ktoré sú v jednote s Rímom. Jej počiatky siahajú do 4. storočia k mníchovi Maronovi. Azda najznámejší a najobľúbenejší maronita je sv. Šarbel.

KORENE PRENASLEDOVANIA

Kresťania v Sýrii museli neraz čeliť prenasledovaniu a útokom. Historické príčiny prenasledovania siahajú do krymskej vojny v rokoch 1853 až 1855. Proti Rusku v nej bojovalo Turecko so spojencami Francúzskom, Anglickom a Piemontom.

V Parížskej zmluve v roku 1856 bola Turecku uznaná právna subjektivita podobne ako kresťanským štátom. Sultán bol zároveň nútený uznať slobodu náboženského vyznania pre akúkoľvek náboženskú komunitu, ktorá žila v jeho ríši, a prijať do verejných úradov všetkých poddaných bez rozdielu rasy a vierovyznania.

V Sýrii však moslimskí drúzi, členovia šiitskej vetvy islamu, interpretovali tieto uznesenia ako urážku Koránu a pripravili sa na reakciu násilím. Iskru konfliktu zapálil incident medzi dvomi chlapcami, drúzom a maronitom, na začiatku roku 1860. Od tej chvíle sa začali útoky na kresťanské dediny, požiare a vraždy žien, starých ľudí a detí.

REHOĽNÍCI AJ LAICI

Emir Abd-el-Kader sa usiloval brániť kresťanov v Damasku pred provokatívnymi akciami proti nim. No 8. júla 1860 dosiahli v ustavične rastúcej atmosfére teroru vrchol. Napoludnie 9. júla vtrhli davy do rezidencie Gréckokatolíckeho patriarchátu a následne postupovali do ostatných častí kresťanskej štvrte.

Abd-el-Kader a jeho ozbrojení muži sa ponáhľali na pomoc, ale ešte skôr, ako začali bojovať proti útočníkom, urobili všetko preto, aby v paláci emirátu zachránili čo najviac katolíkov. Boli medzi nimi rehoľníci i laici vrátane jezuitov, lazaristov, Dcér milosrdenstva a žiakov zo škôl.

Františkáni sa rozhodli, že zostanú v kláštore. Ich predstavený otec Emanuele Ruiz López bol presvedčený, že za jeho hrubé pevné múry nik neprenikne.

V noci z 9. na 10. júla 1860 však dorazila do Damasku skupina drúzskych milicionárov vedená hlbokou náboženskou nenávisťou. Prišli z Libanonu a smerovali do Sýrie. Vtrhli do františkánskeho kostola a postupne brutálne zavraždili osem františkánov a troch laikov. Každého zabili iným brutálnym spôsobom po tom, čo sa vyhlásili za kresťanov.

Medzi rehoľníkmi boli siedmi Španieli a jeden Rakúšan. Traja laici boli rodní bratia František, Abdel Mootia a Raffael Massabkiovci. Ich mená boli objavené neskôr, preto neboli zaradení do procesu blahorečenia, ktorý sa pôvodne týkal len františkánov. Na podnet Maronitskej biskupskej konferencie nariadil pápež Pius XI. proces, ktorý viedol k ich blahorečeniu.

POMOC MOSLIMOV

Nepokoje v Damasku trvali až do 18. júla a rozšírili sa do údolia Bekáa. Zahynulo počas nich približne dvadsaťtisíc kresťanov, zničených bolo najmenej jedenásť kostolov a tri kláštory, okolo dvetisíc domov a dvesto obchodov. Vďaka pomoci niektorých moslimov vrátane emira Abd-el-Kadera sa mnohí kresťania dostali do bezpečnejších oblastí Libanonu, kde si zachovali pamiatku na tých, ktorých považovali za mučeníkov.

Hneď ako v oblasti opäť zavládol pokoj, telá rehoľníkov a troch bratov, ktoré už boli skryté v podzemí kláštora, umiestnili do dvoch rakiev a pochovali do jedného hrobu v Kostole svätého Františka v Damasku. Ich ostatky sa uctievajú v Kostole Obrátenia sv. Pavla, ktorý je symbolom kresťanskej viery v regióne.