Perspektívny a sužovaný Južný Sudán

Do ktorých oblastí Južného Sudánu ste zavítali?

Strávil som mesiac v hlavnom meste Juba, konkrétne v jeho časti Gumbo. Saleziáni tam spravujú farnosť sv. Vincenta de Paul a deväť filiálok, ktoré k nej patria. Asi najkrajšia bola dedinka Mori na sever od Juby. Leží na brehu Bieleho Nílu, ukrytá medzi mohutnými mangovníkmi.

Ako situáciu v krajine vnímate?

Je bezpečná, ak sa zachovávajú pravidlá. Vidno tam určitú stabilizáciu oproti roku 2017, keď som tam bol naposledy. Stavajú sa aj väčšie budovy, hlavné mesto má už vlastnú elektráreň a obchody sú viac zásobené tovarom.

S akým poslaním ste cestovali tentoraz?

Odprevádzal som tri naše dobrovoľníčky, ktoré strávia rok v školách sestier Panny Márie Pomocnice. Do Južného Sudánu sme vysielali pravidelne dobrovoľníkov, no po zostrení konfliktov v roku 2015 sme prestali.

Teraz je dobrovoľnícka služba opäť možná. Zároveň som navštívil školy, s ktorými spolupracujeme cez projekty adopcie tried. V krajine štátne školstvo prakticky nefunguje, iba cirkevné.

Južný Sudán bol opakovane postihnutý vojnou a rozličnými vnútornými konfliktmi. Čo to znamená, si uvedomujeme až teraz, keď je aj pre nás vojna na dosah. Aké následky zanechala na tamojších obyvateľoch? S čím zápasia a ako zvládli pandémiu koronavírusu?

Krajina si prešla vojnou, ktorá trvala pol storočia. Skončila sa až v roku 2011 vyhlásením nezávislého Južného Sudánu. Od roku 2014 sa tam však bojuje opäť. Milióny ľudí opúšťajú krajinu, ktorá okrem vojny trpí aj následkami klimatických zmien.

V Južnom Sudáne sú najväčšie močariská sveta – nárazové zrážky spôsobujú vylievanie riek z korýt a zaplavovanie nových území a ničenie polí, na ktorých sa nedá pracovať. Pandémia bola v krajine, kde ľudia hynú od malárie, hladu a vojny, žiaľ, len jedným z viacerých urgentných problémov.

Kým u nás hrozilo, že sa zaplnia nemocničné lôžka, v Južnom Sudáne pre väčšinu obyvateľstva možnosť dostať sa do nemocnice prakticky neexistovala. Maximum, čo mohli spraviť, boli upozornenia na rúška, odstupy, dezinfekciu a očkovanie.

Vyskytovali sa všade, neustále ich pripomínali v rádiu a aj pri telefonovaní vás pred spojením hlas upozornil na nevyhnutnosť chrániť sa. Lockdown by však pre mnohých znamenal odsúdenie na smrť hladom. Miestna ekonomika si to nemôže dovoliť. Štát obyvateľom nič nezabezpečuje.

V čase súženia stoja pri ľuďoch väčšinou misionári. Ako je to v Južnom Sudáne?

Mnohí misionári museli krajinu opustiť z bezpečnostných dôvodov. Tí, ktorí zostali, sú tam na vlastné riziko. Práve v týchto okolnostiach si misionári uvedomujú, že služba hlásania Božieho slova a vysluhovanie sviatostí znamenajú často viac než materiálna pomoc.

Žiaci v škole saleziánskych sestier v Gumbo, Juba. Snímka: Štefan Kormančík

Čo podľa vás motivuje pápeža Františka ísť do tejto krajiny?

O možnej návšteve pápeža sa hovorilo už v roku 2017, z bezpečnostných dôvodov sa však neuskutočnila. Teraz je situácia lepšia a azda sa to podarí. Myslím, že na návštevu má viaceré dôvody. Prvým je asi ten, že chce byť blízko trpiacich.

Ďalším by mohlo byť, že takto upriami pozornosť sveta na ťažko skúšanú krajinu. Aby sa aj medzinárodné spoločenstvo viac zasadzovalo za usporiadanie miestnych pomerov.

Päťdesiatročná vojna síce vyvolala záujem sveta a mnohé krajiny podporovali vytvorenie samostatného Južného Sudánu, teraz sa však zdá, že ďalší osud ľudí v nej už málokoho zaujíma.

Ďalším dôvodom pápežovej návštevy by tiež mohla byť snaha pohnúť lídrov krajiny k zmiereniu a zastaveniu vojny. Niektorí z nich sa totiž prezentujú ako katolíci.

Pôsobia tam ešte Slováci?

U nás saleziánov momentálne nie je žiaden Slovák. Rozsiahlu činnosť tam vykonáva Vysoká škola sv. Alžbety, nie však v Jube, ale v iných častiach krajiny. Slováka sme stretli na Európskom zastupiteľstve.

Čím vám táto krajina najviac imponuje?

Krajina zavlažovaná Nílom je perspektívna pre poľnohospodárstvo, má aj potenciál pre chov dobytka. A je bohatá na ovocie. Počas mojej návštevy bol čas papáje, dozrieval chlebovník, približoval sa čas manga.

Bežne boli na stole melóny, pomaranče, citróny a avokáda, ktoré sa oberali priamo zo záhrady pri škole. Arašidy a doma vyrábané arašidové maslo mali neopakovateľnú chuť. No najviac mi imponujú samotní obyvatelia Južného Sudánu, štíhli a vysokí. Ženy vynikajú pokorou v znášaní obrovského utrpenia.