Snaží sa byť putujúcim misionárom

Svoju cestu ku kňazstvu vníma Gorazd Kohút najmä ako Boží živý záujem o jeho najhlbšie túžby. Medzi impulzy, ktoré ho postupne privádzali k rozhodnutiu odovzdať život Bohu vo sviatostnom kňazstve, patrí fakt, že pochádzal z farnosti, ktorú spravovali práve verbisti.

Nemenej dôležitým impulzom bola misijná atmosféra v jeho rodine. „Zvlášť zásluhou našej maminy som sa dozvedal o neraz veľmi ťažkých podmienkach v krajinách Afriky a nielen tam. V srdci sa mi vtedy rodila a silnela túžba stať sa misionárom,“ prezrádza páter Gorazd Kohút.

Zároveň konkretizuje aj tretiu pohnútku, ktorou bola skutočnosť, že od útleho detstva miništroval, a tak bol fyzicky blízko pri Pánovom oltári, čím jeho túžba po kňazskej službe rástla.

V Taliansku a potom v Albánsku

Pred misiami v Albánsku pôsobil na Apeninskom polostrove. Páter Gorazd Kohút v krátkosti opisuje tamojšiu pastoračnú skúsenosť a rozdiely oproti súčasnej misijnej službe v Albánsku: „V Taliansku to bývalo väčšinou tak, že veriaci prichádzali za mnou na rozhovory alebo ma poprosili o duchovné sprevádzanie.

Živo sa zaujímali o život vo farnosti.“ Ako ďalej pripomína, po príchode do Albánska pred ním stála výzva byť „putujúcim“ misionárom – teda pastierom, ktorý neustále hľadá ovečky a pozýva ich ísť s ním tam, kde nájdu silu pre často veľmi náročné situácie. Dodáva, že táto výzva je v jeho terajšej misii stále aktuálna.

Vieme, že dlhé obdobie bolo Albánsko ateistickou krajinou, kde vládol krutý totalitný režim. Určitým spôsobom je poznačené ťaživou minulosťou dodnes. Nových duchovných povolaní je tam veľmi málo. Gorazd Kohút podľa vlastných skúseností zisťuje, že náboženská situácia v krajine je už odlišná než v rokoch ateistického režimu.

„Niet strachu z priznania sa k viere (moslimskej či kresťanskej), ľudia rôznych vierovyznaní žijú v atmosfére vzájomného rešpektu a tolerancie.“ No jedným dychom dodáva, že je rozšírený náboženský formalizmus, tak u moslimov, ako aj u kresťanov, prejavujúci sa v redukovaní prežívania viery iba na súhrn zvykov a tradícií.

Slovenský misionár vidí korene formalizmu najmä v tom, že napriek náboženskej slobode chýba vnímanie viery ako vyjadrenie osobného vzťahu s Bohom. Albánsky ľud však čelí ťažkostiam a problémom aj v iných oblastiach.

„Najmarkantnejšia je z môjho uhla pohľadu nedostatočná zdravotná starostlivosť, materiálna chudoba, vysoká nezamestnanosť, emigrácia najmä mladých, ako i celých rodín do bohatších krajín Európy,“ tvrdí verbista.

Z aktuálnej misie

Misionár Gorazd Kohút vykonáva svoje kňazské i rehoľné poslanie v 150-tisícovom meste Vlorë na juhu Albánska a v ďalších menších sídlach v jeho okolí. „Pôsobím tu od októbra 2019. Dôraz kladieme najmä na formáciu katechétov a katechumenov pochádzajúcich prevažne z moslimskej tradície.

Misijným poľom je tiež pastorácia detí a mladých, duchovná i materiálna pomoc chudobným, viacdetným rodinám,“ približuje špecifiká svojej misie na tomto území, kde okrem neho pôsobí ešte jeden verbista. Spomedzi množstva pastoračných aktivít je pre pátra veľmi vzácne a obohacujúce aj duchovné sprevádzanie misionárok lásky, ktorým pripravuje duchovné cvičenia a obnovy.

Ich spiritualita, svedectvo živej viery a láska v praxi sú pre neho naozaj veľkým povzbudením. Častým javom je, že misionári nachádzajú medzi zverenými veriacimi ľudské i duchovné obohatenie, čo je nádhernou pridanou hodnotou pôsobenia na rôznych kontinentoch, medzi rozmanitými kultúrami a tradíciami.

Väčšinou to môžu byť len celkom prosté momenty, ktoré však dokážu zaplaviť srdce misionára pravou duchovnou radosťou. Zaiste je to tak aj v prípade Gorazda Kohúta.

„Obohatením a povzbudením pre mňa je vidieť, ako ľudia – hoci ich je máličko a sú rôznych vierovyznaní – vchádzajú do nášho chrámu, aby sa na chvíľu zastavili, pomodlili, počúvali Boží hlas, ktorý k nim hovorí. Je to pre mňa konkrétny prejav Božej blízkosti a starostlivosti o každého človeka.“

Pandémia obmedzila život aj v Albánsku

Pandémia koronavírusu neobišla ani Albánsko. Duchovný otec Gorazd Kohút priznáva, že zasiahla i pastoračné aktivity v ich farnosti, a to najmä počas prvej vlny. Bohoslužby sa nemohli slúžiť za účasti veriacich, ale i tak mohli veriaci prichádzať na duchovné rozhovory, eucharistickú adoráciu alebo na sviatosť zmierenia.

„Ich túžba po osobnom stretnutí s Ježišom Kristom mi bola a stále je zdrojom veľkého povzbudenia a sily do každodennej misie,“ konštatuje s neskrývanou radosťou. Zároveň objasňuje, že druhá vlna pandémie pozastavila niektoré pastoračné aktivity, ako napríklad lectio divina pre farníkov alebo púte na miesta spojené s katolíckymi mučeníkmi ateistického režimu, no svätá omša bola už slúžená za účasti veriacich.

Misionára Gorazda Kohúta motivuje i jeho krstný patrón sv. Gorazd: „Svätý Gorazd mi bol odmalička vzorom lásky k Božiemu slovu a vernosti misii, ktorú mu zveril svätý Metod. Najmä v tomto ho chcem nasledovať a cítim, ako mi jeho príhovor pomáha.

Fyzické pozostatky môjho patróna sa nachádzajú v albánskom meste Berat, asi dve hodiny cesty autom z farnosti, ktorú spravujem.“ Nech teda svätý Gorazd i naďalej pomáha pátrovi Gorazdovi Kohútovi a nech je jeho mocným orodovníkom u Boha.