Usmievaj sa, Boh ťa miluje

Malý Štefan navštevoval ľudovú školu a aj ju ukončil vo svojom rodisku. Už od prvej triedy bol miništrantom. „Ako som dorastal, vzrastala vo mne túžba stať sa kňazom, a najmä misionárom.

Po skončení 5. triedy ľudovej školy s matkou odchádzam k misionárom Spoločnosti Božieho Slova na Kalváriu do Nitry. Tam mi povedali, aby som ešte rok počkal (pripadal som im malý). No ja som nečakal a na odporučenie farára a saleziánskeho ašpiranta Františka Teplana som sa vybral do Šaštína, kde ma na moju veľkú radosť prijali.“

Pas mu vybavila Panna Mária
Od septembra 1930 tak Štefan Foltin vyrastal v saleziánskom dome pri Bazilike Sedembolestnej Panny Márie. Rád chodieval zvoniť na zvony pri vítaní pútnikov. „V živej pamäti mám, keď sa prišiel s nami rozlúčiť don Anton Figura so slovami: Dovidenia v Japonsku.“

Po skončení ročného noviciátu vo Svätom Beňadiku Štefan Foltin zložil 31. júla 1937 prvé sľuby ako salezián, v júni 1940 dokončil maturitu na gymnáziu v Malackách, neskôr vykonával pedagogickú prax – asistenciu – v Šaštíne, Žiline a v Trnave. „Vyučoval som matematiku a grécky jazyk,“ napísal v spomienkach.

Počas vojnových rokov prežíval strach o svojich najbližších, pretože jeho rodná obec ležala v oblasti, ktorú vtedy okupovalo Maďarsko. Každá vzájomná návšteva bola komplikovaná a nebezpečná.

Teológiu študoval vo Svätom Beňadiku a Svätom Kríži (dnešný Žiar nad Hronom), tam bol 29. júna 1947 vysvätený za kňaza. Primície v rodisku boli veľkou slávnosťou celej obce. Predstavení prijali jeho žiadosť odísť na misie za donom Antonom Figurom.

No v Československu už nastúpili komunisti. Keď šiel vybavovať na úrady pas, s chlapcami z oratória v Nitre sa za to modlili deviatnik k Panne Márii. Pas dostal za štyri dni, úradníčka sa veľmi čudovala: „Dôstojný pán, povedzte mi, koho to máte za sebou?“

On len vyznal: „Nuž, ja mám mocnú Patrónku.“ A tak v októbri 1948 odcestoval najprv loďou cez Atlantik do Spojených štátov amerických, potom vlakom do San Francisca a opäť loďou cez Tichý oceán do Jokohamy.

Sedembolestná na Fudžijame
Na japonskú zem vstúpil 11. januára 1949 a na druhý deň mu provinciál, dnes už ctihodný don Vincent Cimatti, dal úlohu – Štefan Foltin sa stal učiteľom cirkevného práva a liturgie v tokijskom Čófu.

Neskôr desať rokov zastával funkciu riaditeľa katolíckej materskej školy a správcu farnosti v Mikawadžime, potom bol katechétom v škole Ikuei Gakuin v Tokiu.

Ako rástla jeho misionárska skúsenosť, v jeho srdci mocnel aj zápal pre ohlasovanie evanjelia tam, kde to najviac treba. Existuje list z roku 1958, ktorý napísal svojmu provinciálovi a v ktorom vyjadruje svoju ochotu ísť na misie do Kórey.

Pre skutočnosť, že jeho rodná krajina bola pod komunistickou nadvládou, nedostal vízum. Na konci spomínaného listu však napísal: „Keby si to okolnosti vyžadovali, dávam sa k dispozícii ísť na misie aj do Ruska.

Chcem vždy pracovať na väčšiu Božiu slávu a pre spásu svojej duše a duší iných.“ Tieto slová odrážajú jeho misionársky zápal v duchu hesla svätého Jána Bosca: Daj mi duše, ostatné si vezmi.

Božia prozreteľnosť však pripravila pre dona Štefana Foltina iné plány. Na ďalšie roky dostal úlohu vybudovať novú misiu v okrese Oita. V roku 1968 preto vycestoval do sveta hľadať pomoc. Štedro ho podporovali americkí Slováci.

„Za ideálne miesto, kde som chcel postaviť misiu i kostol, som pokladal stred mestečka Usa. Tak som sa v rokoch 1972 až 1985 stal i správcom novej misie a fary v Usa-Yokkaichi.“

Tamojší kostol zasvätil Sedembolestnej Panne Márii. Okrem toho z cesty priniesol do Japonska aj tabuľu zo slovenskej žuly a na nej vyryté slová piesne: „Sedembolestná Panna Mária, tebe slovenská spieva krajina.“ Tabuľu umiestnil k soche Panny Márie vo výške 2 200 metrov na Fudžijame, posvätnom vrchu Japoncov.

Prijali ho za svojho
Štefan Foltin veľmi miloval svoju misiu v Japonsku a svojich rodákov často pozýval na modlitbu: „Všetci veriaci spod Tatier za obrátenie všetkých neveriacich spod Fudžijamy.“ Od Veľkej noci 2008 pôsobil v meste Beppu ako vikár tamojšej saleziánskej komunity. Tam napokon 2. augusta 2010 ako takmer 92-ročný aj zomrel. V misiách prežil 62 rokov.

Počas modlitbovej vigílie pred pohrebom s pohnutím na neho spomínal aj emeritný biskup miestnej diecézy Peter Takaaki Hirayama. „Napriek mnohým ťažkostiam sa vždy venoval zverenému poslaniu s presvedčením a s pohľadom upretým do budúcnosti! Jeho úsmev vo mne vzbudzoval myšlienku neotrasiteľnej dôvery v Pána.“

Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Japonsku Drahomír Štos v telegrame k pohrebu napísal: „Don Foltin spolu so svojimi spolubratmi donom Suchánom a donom Figurom prežili v Japonsku polovicu storočia.

Rozdal celú svoju vľúdnosť v zemi, ktorú vôbec nepoznal, až tak, že ho prijali za svojho. A teraz, keď je v Božom pokoji, môže on ochraňovať nás všetkých. Myslím, že pre Slovensko, jeho rodnú krajinu, je chválou, že mala v donovi Foltinovi také dlhé roky neúnavného apoštola.“

Na písacom stolíku dona Štefana Foltina bolo vždy jeho heslo, čo dosvedčil jeho spolubrat Ľudovít Suchán. Jedna veta, ktorú ktovie kde pochytil, ale ozaj podľa nej žil: „Smile, God Loves You! – Usmievaj sa, Boh ťa miluje!“