Nový svätý učí mladých hľadať radosť zo života

Prebiehajúca biskupská synoda má priniesť odpoveď na to, ako sa priblížiť mladým a ako im najmä odovzdávať evanjeliové posolstvo. Pre mnohých mladých totiž život Cirkvi predstavuje len plno príkazov a zákazov, v ktorých spleti iba ťažko hľadajú niečo lákavé.

Pritom viera ponúka krásne hodnoty, ktoré však človek objaví, ak sa nechá viesť Božou prozreteľnosťou. A možno v tom chce mládeži pomôcť Cirkev tým, že počas synody 14. októbra svätorečí chlapca, ktorý napriek nepriazni okolností vďaka dôvere v Pána prežil svoj krátky život v radosti. Reč je o Nunziovi Sulpriziovi.

Ako šesťročný osirel
Nunzio Sulprizio sa narodil v talianskom mestečku Pescosansonesco 13. apríla 1817. Keď mal tri roky, zomrel mu otec a v ten istý rok prišiel aj o mladšiu sestru. Matka, aby zabezpečila rodinu, sa v roku 1822 znovu vydala.

Nevlastný otec pristupoval k Nunziovi pohŕdavo a nijaký hlbší vzťah medzi nimi dvoma neexistoval. Mladý Nunzio preto viac času trávil so svojou starou mamou Annou Rosariou Luciani del Rossiovou.

Tá mu okrem starostlivosti poskytla i prvý kontakt s vierou. Pravidelne sa spolu modlili a chodili na sväté omše. Keď Nunziovi zomrela mama, odišiel bývať ku svojej babke. No ich výnimočný vzťah trval iba tri roky, pretože stará mama v roku 1826 zomrela.

Ťažké časy so strýkom
Nunzia sa tak ujal strýko, ktorý ho však vôbec nešetril. Zakázal mu chodiť do školy a spravil z neho učňa vo svojej kováčskej dielni. Pre deväťročného chlapca to bola fyzicky neúnosná práca, no podľa strýka mu to nestačilo.

K disciplíne ho chcel vychovať bitkou, odopieraním jedla či nútením absolvovať dlhé pochody. Mladý Nunzio v týchto ťažkých časoch hľadal útechu v eucharistickej adorácii a v modlitbe ruženca.

V dôsledku preťaženosti v roku 1831 ochorel. Stalo sa tak, keď Nunzia v jedno zimné ráno strýko poslal po zásoby. V ten deň bol chlapec veľmi vyčerpaný, opuchla mu noha a vystúpila horúčka.

Strýko však na Nunziov stav neprihliadal a odmietol mu privolať lekára. Mladík dostal infekciu do nohy, ktorá mu spôsobovala intenzívnu bolesť. Keďže nedostal riadnu zdravotnú starostlivosť, infekcia sa rozvinula do gangrény. Nunzia museli hospitalizovať v neapolskej nemocnici.

Statočný boj s chorobou
Svoju chorobu spojil s Kristovým utrpením na kríži. Napriek bolesti, ktorú prežíval, sa neľutoval a svojou energiou pomáhal ostatným spolupacientom. Vtedy ho navštívil jeho druhý strýko z otcovej strany Francesco Sulprizio, ktorý ho zoznámil s plukovníkom Felicem Wochingerom.

Ten si chlapca obľúbil, akoby to bol jeho vlastný syn. Pomohol mu tiež zaplatiť výdavky za lekárske zákroky.

Aj keď sa Nunziov zdravotný stav zlepšoval, dostal rakovinu kostí. Vážne ochorenie spôsobilo, že mu museli amputovať nohu. To však nepomohlo a Nunzio zomrel krátko po svojich 19. narodeninách 5. mája 1836. Jednou z posledných vecí, ktoré povedal plukovníkovi Wochingerovi, bolo: „Buď radostný. Z neba ti budem vždy pomáhať.“

Trpel za Krista
Dalo by sa povedať, že Nunzio mal šťastie i nešťastie na ľudí. Jeho najbližšia rodina mu zomrela, keď bol ešte dieťa. Strýko, ktorý si ho zobral do opatery, ho týral. No na druhej strane mal starú mamu, ktorá Nunzia vychovala k radosti z viery.

A tiež mal priateľa plukovníka, s ktorým ho spojilo utrpenie z vážnej choroby. Takisto sa stretol so svätým Gaetanom Erricom, talianskym kňazom a zakladateľom Misionárov Najsvätejších Sŕdc Ježiša a Panny Márie, ktorý mu sľúbil, že môže vstúpiť do rehole, keď bude starší.

Nunzio si v priebehu krátkeho života prešiel rôznymi etapami, pri ktorých stretol rozličných ľudí. No vždy v nich hľadal niečo dobré; niečo, čo ich spája. Ako sám povedal, je to Božia prozreteľnosť, ktorá sa o neho starala.

Napriek utrpeniu sa neutápal v žiali, ale radosťou bojoval proti nepriazni. Poznamenal, že Ježiš pre nás toho tiež veľa vytrpel a vďaka jeho zásluhe na nás čaká večný život. „Ježiš toľko trpel za mňa. Prečo by som ja nemohol trpieť zaňho?“ pýtal sa Nunzio.

Príklad pre mladých
Pri jeho blahorečení 1. decembra 1963 pápež Pavol VI. o ňom povedal: „Nunzio nás učí, že obdobie mladosti by sme nemali považovať za vek mnohých vášní, nevyhnutných pádov, neprekonateľných kríz, pesimizmu, sebectva.

Skôr vám povie, že byť mladý je milosť... Učí vás, drahí mladí, ako vy môžete obnoviť svet, v ktorom vás Božia prozreteľnosť volá žiť. Je na vás, aby ste sa zasvätili pre spásu spoločnosti, ktorá potrebuje silné a nebojácne duše.“

A to je to, čím môže príklad svätca z 19. storočia osloviť súčasný svet. Mladým hovorí, že môžu obnoviť svet, ktorý potrebuje ich energické svedectvo radosti zo života. A dospelých zasa učí, že generácia násťročných nemusí byť iba nerozvážna vo svojom myslení a konaní, ale tiež povznesená a milujúca.