Prečo chcem byť mama

V mojej kresťanskej bubline sa obrúčka na prste stále považuje za niečo pozitívne, ba vlastne – posvätné. 

„Singláči“ v mojom okolí nimi zväčša nie sú dobrovoľne, a keď áno, tak s víziou, že dočasne. 

A nielen kamarátky, ale aj kamaráti snívajú o deťoch a (väčšinou väčšej) rodine. 

Možno aj preto ma trochu udivuje, že prišla doba, keď mladý človek musí v niektorých kruhoch celkom vážne odpovedať na otázky „prečo nechcem byť sama“ a „prečo chcem byť mama“. 

Nie kríž, dar
Toto nemá byť manifest názorov, pocitov a svedectiev, prečo chcem povedať áno. Áno manželstvu, áno deťom, áno rodine. 

Myslím si, že tí, ktorí čítajú tento text na stránke Katolíckych novín, ho nepotrebujú – že nejaký vlastný (hoci možno nikdy bližšie nezadefinovaný) majú. 
Skôr je to možno výzva, povzbudenie, pripomienka. 

Že máme byť – dokonca vraj už sme – „svetlo sveta“ (Mt 5, 14). 

Keď som bola malá a čítala príbehy o všetkých tých mučeníkoch či mystikoch, nepriamo to vo mne vzbudilo pocit, že existujú niečo ako „svätci A kategórie“, medzi ktorými bežní ľudia s bežnou prácou a bežnými problémami i radosťami akosi nepatria. 

Dnes by som už slová svätého Pavla „bojuj dobrý boj viery a zmocni sa večného života; veď doň si povolaný a zložil si pred mnohými svedkami dobré vyznanie“ (1 Tim 6, 12) chápala omnoho jednoduchšie, omnoho každodennejšie ako kedysi. 

Napríklad aj tak, že pestujeme predmanželskú čistotu; potom manželskú vernosť; že sa celé roky staráme o deti, ktoré sú aj choré, aj neposlušné, aj sebecké a o ktorých nevieme, ako to s nimi nakoniec dopadne - a že to všetko dokážeme prijať nie ako kríž, ale ako dar. 

Príjemné bremeno
Čoraz viac vnímam, že svätosť nie je odtrhnutá od reality, ale vkorenená priamo v nej. Že svätec nemusí byť len ten, kto má stigmy, ale i ten od „vedľajších dverí“, ktorý píše úlohy s deťmi, trpezlivo vypočuje manželku, neklebetí v práci, zavezie svokra do nemocnice a odoprie si futbal, lebo najmladšie dieťa dostalo horúčku a žena musí na nočnú. 

Že askézou nemusí byť extrémny pôst či modlitbový maratón v pustovni, ale celkom bežný rodinný život, ktorý denne ponúka desiatky príležitostí na sebazápor a obetu. 

V tomto zmysle chápem, prečo sa pre mnohých manželstvo a rodina stávajú nežiaducimi. 

Ale nato sme tu práve my; tí, ktorí cítime, že presne na túto cestu nás Boh volá. 

My, ktorí vlastným životom môžeme svedčať, že sa to dá. 

Nielen zvládnuť, ale dokonca aj užiť. 

Že obetovať sa pre milovaných je krásne a oslobodzujúce. Že neutekať od toho, s kým som chcel byť večne, pre dočasný problém je možno ťažšou, ale lepšou cestou. Že brať si každý deň na plecia svoj kríž (a koľko sa ich v každej rodine nazbiera) nemusí byť hrôza. 

Svedčiť vlastným životom, že Ježiš neklamal keď sľúbil, že  „moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké"  (Mt 11, 30). 

Stačí, ak sa držíme jeho návodu lásky, ktorý nám dal. 

Sebavedomé lampy
Nie je to výzva odsúdiť tých, čo žijú inak. Čo dokonca žijú hriešne. 

Konkubinát, praktizovaná homosexualita, interrupcie – áno, je to hriech. Hriech je však choroba duše. Ešte raz, choroba. Chorí potrebujú liečbu, súcit a starostlivosť, nie výsmech, pohŕdanie a odsúdenie. 

Potrebujú vidieť slobodných rovesníkov, ktorí s nikým nespia, lebo ich láska k Láske je väčšia ako hormonálne búrky a túžba po ľudskom dotyku a teple. 

Hoci tá túžba je možno niekedy až neúnosne veľká. 

Potrebujú vidieť manželské dvojice, ktoré sa naozaj snažia byť spolu v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví aj v chorobe. 

Ktoré si svoj spoločný život nielen „odtrpia“, ale užívajú a tešia sa z neho. 

Potrebujú vidieť takýchto ľudí – a nepotrebujú, aby sa na nich tí ľudia dívali zvrchu. 

A áno, potrebujú ich vidieť, zažiť – potrebujú vidieť, že sa to dá aj v dnešnej dobe, aj v ich prostredí, aj v ich veku, aj v ich generácii. 

Potrebujú možno teba. 

Tie otravné kolegyne, čo každý tretí mesiac menia frajera; tí akože skazení spolužiaci, ktorí o ženách hovoria slovníkom tretej cenovej; tie pubertálne decká vo vlaku, ktoré si myslia, že takto to má byť a že inak to ani nejde, lebo nič iné nevideli a nezažili. 

Potrebujú vidieť lampu, ktorá sebavedome svieti, nie schováva sa (porov. Mt 5, 15).

A možno už to bude stačiť, aby sa pomaly, postupne, možno úplne nenápadne, možno bez toho, aby si to niekedy vedel, chceli či dokonca začali meniť. 

Lebo „mesto postavené na návrší sa nedá ukryť“ (Mt 5, 14).