Svet je stále pekné a dobré miesto

Počas našej dobrodružnej cesty sme, ani ja, ani môj spolupútnik, nechceli zabudnúť na Boha. Preto sme mu každý deň venovali rannú aj večernú modlitbu a chceli sme, aby našu cestu začal i prešiel s nami.

Z lietadla sme vystúpili začiatkom augusta v Barcelone. Naša hostiteľka nám odovzdala kľúčik od bytu a nakreslenú mapu jej bývania. Bolo len na nás, či sa v nej zorientujeme. Hneď na druhý deň sme sa vybrali autobusom do horského prírodného parku s pútnickým kláštorom Montserrat.

Namiesto prezerania múzeí kláštora sme nasávali jeho atmosféru a Boží dotyk na svätej omši. Po nej sme s veľkými ruksakmi prešli k vzdialenému krížu. Potom sme už začali stopovať. Netrvalo dlho a zastalo nám prvé auto.

VZÁJOMNÉ OBDAROVANIE

Keď som urobila rozhodnutie ísť stopom cez celý sever Španielska, vôbec som netušila, do čoho idem. Počula som rôzne negatívne názory, ale hneď na začiatku som sa presvedčila o pravdivosti hesla: keď sa chce, všetko sa dá.

Počas našej cesty sme videli množstvo dych berúcich výhľadov. Tento je z Dračieho kameňa.

Vďaka dobrým ľuďom, ktorých sme stretli a ktorí neočakávali žiadnu odmenu, sme už v prvý deň prešli 400 kilometrov a zviezli sa v piatich osobných autách a jednom kamióne. Boli sme vďační, preto sme si pre našich dobrodincov vždy niečo malé pripravili – malé krabičky cukríkov, úsmev alebo ukulele a pesničku po ceste. No aj to stačilo, aby sme ich potešili a tak sa vzájomne obdarovali.

KŇAZ A HOLIČ

Po prvej noci pod holým nebom na ostrovčeku medzi dvoma cestami sme sa jedným stopom zviezli 200 kilometrov do najdrahšieho mesta v Španielsku San Sebastián. Je to sympatické turistické mesto s vyhliadkou, krásnou večernou promenádou pri mori a čistými plážami. Odniesli sme si odtiaľ spomienku na dvoch ľudí, ktorí nám podali pomocnú ruku, aj keď nemuseli.

Našou nádejou na ubytovanie zdarma v meste, kde stojí jedna noc na osobu od 300 eur vyššie, bol mladý bradatý muž s cigaretou v ruke sediaci pred holičským salónom. Ale ako sa vraví, človek mieni, Pán Boh mení. Náš priateľ nám lôžka na spanie neposkytol, no pomohol nám aspoň v tom, že sme si ťažké ruksaky mohli zložiť uňho v salóne.

Vzali sme ukulele, kartón s nápisom „Looking for free place to sleep“ a išli hľadať šťastie.

Po pár hodinách sme si zarobili euro od skupinky malých chlapcov, ktorým sa páčilo naše pouličné hranie, ale potrebovali sme najmä strechu nad hlavou. Unavení sme sa vošli pomodliť do kostola a do modlitby sme vložili aj prosbu o ubytovanie.

Už o pár minút sme sa stali svedkami zázraku. Zo sakristie sme počuli smiech a vybrali sme sa tam vysvetliť našu situáciu. Tak sme sa odrazu ocitli v priestoroch, ktoré sa na jednu noc stali naším domovom. Nakoniec nás ešte kňaz pozval aj na večeru a jedno pivko.

V San Sebastián nás ubytoval kňaz, ktorý nás zároveň pozval na večeru.

Stretnutie s týmto milým kňazom nás chytilo za srdce podobne ako rozhovor s holičom, ktorý nám vyrozprával neľahký príbeh svojej rodiny. Aj takéto smutnejšie chvíle patria k stopovaniu, niekedy je totiž ľahšie vyrozprávať svoje problémy neznámemu človeku, ktorého pravdepodobne už neuvidíš...

ŠPINAVÍ, BEZ PITNEJ VODY

Počas dvojtýždňovej cesty sme sa väčšinou pohybovali popri útesoch a oceáne. Užili sme si krásne výhľady, nádherné západy a východy slnka. Spali sme na obľúbenom Dračom kameni, ale aj pri farebnom majáku Faro de Cabo Ajo, kde sme stretli ďalších neopísateľne dobrých ľudí, ktorí bez váhania pomohli núdznym.

K majáku sme prišli počas zlatej hodinky a na jednom z útesov sme si unavení rozložili veci. Nič viac sme neriešili. Ráno sme však zistili, že sme bez vody. Vybrali sme sa teda do najbližšej dediny a oslovili pani domácu na dvore. S úsmevom sme vysvetlili, že putujeme stopom do Santiaga de Compostela a potrebujeme pitnú vodu.

Objavil sa aj zvyšok rodiny a pozvali nás dovnútra. Nielen po vodu, ale ponúkli nám aj sprchu. Nakoniec sme u nich strávili tri hodiny, pretože sme dostali aj pozvanie na obed. Z dvoch fliaš vody bol napokon príjemne strávený čas so šťastnou rodinkou.

ZLÉ ROZHODNUTIE

Väčšinu času sme na ceste mali vhodné miesto na spanie, mali sme čo jesť, a kým nám zastavilo auto, prešlo väčšinou len pätnásť minút. Boli však aj ťažšie situácie. Napríklad keď sme po niekoľkohodinovej turistike v jednom z národných parkov nenašli ubytovanie a vysilení sme spali na špinavej vlakovej stanici v malej dedinke.

Na ďalší upršaný deň sa na nás usmialo šťastie, ale premárnili sme ho. Stretli sme totiž slečnu, ktorá mierila do Santiaga de Compostela a bola by nás vzala.

No my, túžiaci po ďalších dobrodružstvách, sme odmietli ísť priamo do Santiaga s tým, že sa ešte poslednýkrát vyberieme k útesom. Toto rozhodnutie sme niekoľkokrát oľutovali. Tak ako sme predtým nemali so stopovaním najmenší problém, teraz sa karty obrátili. Jednoznačne sme si uvedomili, že ak sa pri stopovaní naskytne príležitosť, treba sa jej chopiť.

No aj ťažšie chvíle sú na niečo dobré. Vďaka nim sa naučíte lepšie spolupracovať a dbať na pocity toho druhého. A má veľký prínos aj v bežnom živote.

BYŤ SÁM SEBOU

Tieto riadky sú len malá ochutnávka všetkého, čo sme na našej ceste zažili. Okrem krásnej prírody, času na dedinskej zábave, odvozu v policajnom aute či spontánnych objatí s pútnikmi v Santiagu de Compostela bolo ešte mnoho ďalšieho, na čo len tak nezabudneme.

Z dvoch fliaš vody sa vykľula trojhodinová návšteva u šťastnej rodinky.

Pán Boh neustále požehnával naše chodníky a najcennejšia bola skúsenosť, že napriek negatívnym a poplašným správam v médiách je svet stále pekné a dobré miesto. Nie je totiž tvorený internetovými správami, ale ľuďmi, ktorí v ňom žijú. Tých dobrých a nápomocných je v ňom stále veľa, len ich treba osobne spoznať.

Okrem krásnych stretnutí s ľuďmi je však takýto výlet aj dobrý spôsob sebapoznania. Mnohokrát si myslíme, že svoju osobnosť, samých seba, dobre poznáme. Človek je však často len tým, kým ho túži mať okolie, ktoré ho formuje. V slobode však zrazu môžeme o sebe zistiť niečo nové, nečakané. Aj keď takéto cesty nie sú pre každého, ak pocítime túžbu zakúsiť niečo podobné, nebráňme sa jej