Na tohtoročných majstrovstvách sveta prekvapil aj sám seba

Dávid, aká bola vaša cesta do sveta hokeja? 

Hokej som začal hrať, keď som mal štyri či päť rokov. Pamätám sa, že som sledoval svojho otca, ako hrá, a okamžite som vedel, že chcem robiť to isté. Rodičia ma nikdy nenútili, aby som hral hokej, ale akosi prirodzene sa stal mojou vášňou. Som naozaj šťastný, že aj v súčasnosti stále môžem hrať tento, pre mňa jedinečný šport.

A aké to bolo byť synom slávneho otca?

Nikdy som si neuvedomoval, aký úžasný hokejista môj otec je, až kým neskončil svoju športovú kariéru. S hokejom prestal, keď som bol v ôsmom ročníku. Ale ja som ho predovšetkým vnímal ako úplne bežného otca, ktorý ma ráno zobúdzal, išiel do práce a potom prišiel domov. V NHL hrával ešte predtým, než som sa narodil, nebolo to teda pre mňa niečo nové. Teraz, keď sa s odstupom času pozerám na to, čo všetko dosiahol, uvedomujem si, že bol naozaj výnimočný talent.

Spomeniete si na deň, keď ste si prvýkrát obuli korčule, chytili do rúk hokejku a odohrali svoj prvý hokejový zápas? Koľko ste mali vtedy rokov?

Nepamätám sa úplne presne, kedy som ako dieťa prvýkrát stál na ľade, ale spomínam si na dni, keď Washington Capitals nehralo žiadne zápasy a môj otec ma brával korčuľovať so svojimi spoluhráčmi. Bol to splnený sen malého chlapca korčuľovať s hviezdami NHL.

Ako dieťa ste žili v Amerike, rovnako ste v tejto krajine dospievali. Aké to bolo?

Veľa ľudí to nevie, ale v skutočnosti som sa narodil na Slovensku v Poprade. Celý život som žil v Spojených štátoch, ale každé leto som so svojou rodinou trávieval na Slovensku u príbuzných. Musím uznať, že keď som bol mladší, nebol som nadšený cestovaním na Slovensko, pretože som si neužil leto so svojimi priateľmi. Ale čím som bol starší, tým som si to začal viac ceniť a uvedomovať si, že rodina je to najdôležitejšie v mojom živote. Som šťastný, že môžem obe krajiny nazývať svojím domovom.

Dostať sa na vrchol je nepochybne ťažké a vyžaduje si to tvrdú drinu. Aké to bolo u vás?

Dúfam, že som svoj vrchol ešte nedosiahol (smiech). Stále si myslím, že je čo zlepšovať a že človek by nemal zostať spokojný s tým, čo už získal. Mojím cieľom je byť takým dobrým hokejistom, ako je len v mojich silách. Samozrejme, na to je potrebná tvrdá práca a nezaobíde sa to bez obety. Hokej v USA je súťaživý šport a nahradil celý môj spoločenský život. Mal som na výber, ale moje nadšenie pre hokej zvíťazilo a ja som sa naučil neustále seba samého motivovať. Mal som v hlave, že ak ja neurobím niečo navyše, urobí niekto iný. Najdôležitejšou vecou bolo veriť sebe samému. Ak si ja nebudem veriť, tak kto mi bude?  

Tréningy zaiste zaberajú takmer všetok váš čas. Ako ste zvládali školu či iné povinnosti?

Keď som hral za dorast, bol som v škole od ôsmej do tretej poobede. Rovno zo školy som hodinu cestoval na tréning. Trénoval som od piatej do pol siedmej. Približne o ôsmej večer som prišiel domov, naozaj rýchlo som zjedol večeru a potom som si do polnoci robil domáce úlohy. To boli moje najťažšie roky. Ale rýchlo som sa naučil, ako si správne rozvrhnúť čas. Bolo to pre mňa veľmi užitočné, hlavne keď som začal študovať na univerzite. Hral som hokej a zároveň študoval na Michigan State University. Program bol podobný – škola doobeda, hokej poobede, štúdium večer. Po štyroch rokoch som získal bakalársky titul v oblasti financií.

Čo pokladáte za svoj najväčší úspech?

Myslím si, že mojím najväčším úspechom sú nedávne MS v hokeji v Dánsku. Už som mal zarezervovanú letenku domov do USA po lete strávenom v Poprade, keď mi zavolal Miro Šatan a spýtal sa ma, či by som chcel hrať dva prípravné zápasy proti Švédom. Vždy bolo mojím snom reprezentovať Slovensko, nemohol som teda odmietnuť túto jedinečnú ponuku, a tak som svoj let zrušil (smiech). Naša trojka (ja, Dávid Buc a Patrik Svitana) bola na MS úspešná a myslím, že sme prekvapili každého, dokonca aj seba. Nikto od nás veľa neočakával a ja som bol presvedčený, že práve toto nás motivuje – dokázať, že vieme hrať a že si nomináciu zaslúžime. Jednoducho sme hrali a urobili všetko, čo tímu pomohlo k úspechu. Bol som naozaj veľmi hrdý, že môžem vo svete reprezentovať Slovensko, a stále nemôžem uveriť, že sa to naozaj stalo.

Čo je pre vás najväčším zážitkom z tohtoročných MS? Ako by ste opísali ich atmosféru?

Zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem, je náš prvý zápas proti Českej republike. Pamätám sa, že som bol jedným z prvých hráčov, ktorí vyšli na ľad rozkorčuľovať sa. Bol plný štadión – 13 000 ľudí! A to bola len rozcvička! Bolo to niečo, čo som nikdy predtým nezažil. Celý čas som mal husiu kožu. Ďalšou spomienkou, ktorá bude so mnou navždy, bol môj gól proti Francúzsku. Moja mama, otec a brat boli v publiku a pamätám sa, že som im potom mával. Bol to skutočne silný moment nielen pre mňa, ale pre celú moju rodinu.

A čo vaše plány do budúcnosti? Chcete ostať verný hokeju alebo snívate aj iné sny?

Milujem hokej, pretože sa naň nepozerám ako na prácu. Je to niečo, čo som robil a miloval od malička a budem až dovtedy, kým budem zdravý a budem vládať. Hoci som vyštudoval finančníctvo, rád by som ostal vo svete hokeja aj po tom, čo sa moja kariéra skončí. Napríklad aj ako tréner.

Krátka otázka na záver: Čo robíte, ak práve nehráte hokej?

Keď nehrám hokej, trávim čas so svojou rodinou. So sestrou Petrou a bratom Nicholasom sme si veľmi blízki. Toto leto sme opäť spolu strávili šesť týždňov na Slovensku, čo bolo úžasné. Nicholas v súčasnosti hrá hokej a študuje na Amherst College a Petra je právnička, pracuje v USA. Moje hobby okrem hokeja sú golf a tenis.