Chudobný by som bol, keby som nemohol ani len sľúbiť, hovorieval nám otec, keď sme o niečo prosíkali. Že často zostalo len pri tých sľuboch, bolo už druhoradé. Nejako podobne to funguje aj v našich životoch. Tiež si možno pri Misijnej nedeli či v predvianočnom období vstupujeme do svedomia a myslíme na to, ako sa o čosi viac podeliť. No po emocionálnom vytriezvení to hneď aj mnohokrát zavrhneme. Veď účty, poplatky a k tomu drahota.

Keď som si prečítal obežník Trnavskej arcidiecézy, v ktorom jej arcibiskup spochybnil nevinu obetí krutej a odsúdeniahodnej vraždy na Zámockej ulici v Bratislave, zostal som v nemom úžase. To hádam nemôže byť pravda, bola moja prvá reakcia. Vyslovil či napísal by niečo podobné pápež František alebo niekto z jeho predchodcov? Určite ani jeden!

Svätí patria do nášho života. Koľkokrát sa vám už stalo, že ste sa na niektorého z nich obrátili s prosbou o pomoc? Práve prvý november patrí sviatku Všetkých svätých.

Istý starší kňaz povedal: „Rokmi vnímam, že čím ďalej, tým ťažšie sa mi vedú pohrebné obrady. Nielen preto, že som citlivejší na bolesť a plač pozostalých. Nielen preto, že poznám osobnejšie tých, ktorí z tohto sveta odchádzajú. Ale aj preto, lebo nad hrobom si čoraz viac uvedomujem, že aj ten môj čas naozaj príde. Nie, nebojím sa bolesti a samoty. Ale premýšľam, či kráčam dobre a aké bude moje stretnutie s Pánom.“